Chapter 4: Wings Over the City
The wind moved under the feathers in a way I had never felt before, a tickle against the inside of the spine. They spread wider of their own accord, catching the morning light, and the gold of them blazed warm against the cool glass behind us.
I stood at the ledge of the rooftop, my toes curled over the edge. The city sprawled below, thirty stories down, a web of waking streets and small moving cars. The air smelled of concrete and sunrise.
An's fingers were locked around mine. "You don't have to jump."
"I know." I looked back at him. His hair was still a mess from the night, his eyes clear and awake.
"I know I don't have to." The wind pulled at my feathers. "That's the point. I want to."
Martina leaned against the railing behind us, the silk robe loose on her shoulders, the ring glinting on her finger. She watched me with that steady, knowing look. "The thread will catch you if you fall."
"What if the thread isn't enough?"
"It will be." She said it simply, like a fact. "Now stop stalling and jump before the sun gets too high and the whole city sees you naked on my roof."
I laughed, and the sound came out bright and terrified. An's hand tightened around mine. I squeezed back.
"With me?" I asked him.
He swallowed. His eyes darted to the drop, then back to my face. "I'm not the one with wings, Lenka."
"You don't need them. You just need to hold on."
The wind gusted. The feathers lifted, a shiver down my back. I turned my face to the sun and stepped off the edge.
An shouted. My stomach dropped faster than we did, a free fall that lasted a breath, two breaths, the wind roaring past my ears and An's grip nearly pulling my arm out of its socket. Then I spread my wings.
The air caught them like a hand. The fall became an arc, a swoop of gold and skin and laughter torn out of my throat. An's weight slammed against my back, his arms locked around my chest, his legs finding my hips. I pushed the wings down and the world tilted.
The city wheeled beneath us. Streets and rooftops and the glitter of the river in the distance. My heart pounded hard enough to hurt.
"Holy shit," An said, his voice cracking against my ear. "Holy shit, Lenka."
"I know." I laughed, wild and breathless. "I know."
I beat the wings harder, and we climbed. The air was cold and thin at this height, but the thread hummed warm in my chest, tied to the pulse of Martina far below. I could feel her watching, her heart steady, a bright point in the web of my awareness. She wasn't afraid. She was thrilled.
"Turn," An said. "Turn left, you're heading for the tower."
I banked, awkward at first, the wings fighting me with a will of their own. Then I found the rhythm. They were part of me. They knew the air better than I did. I just had to let them.
We curved around the glass tower, past the edge of a rooftop garden, past a window where a man in a robe stared up at us with his coffee forgotten in his hand. I waved. He didn't wave back.
"Lenka." An's voice was softer now. "This is real. This is actually real."
"This is us now." I banked again, heading back toward the terrace. "The two of us, up here. Martina, down there, holding the thread."
"What does she feel?"
I closed my eyes for a second, just one, and reached along the tether. Warmth. Pride. A thread of something darker, tighter, that I recognized as wanting. Her heart beat in the pulse of the bond, and I felt it quicken as I dove, as my wings folded and the ground rushed up.
"Lenka." An's arms tightened. "Lenka, what are you doing?"
I pulled up at the last second, the wings snapping open, the air slamming into them hard enough to jar my shoulders. The terrace hurtled past us as we climbed again, and Martina's laugh rolled up from below, clear even through the wind.
"She felt that," I said. "She loved it."
We circled once more, and then I brought us down gently, the feathers catching the morning light as my feet touched the stone. An slid off my back and staggered, bent over, his hands on his knees, laughing.
"I think I left my stomach up there," he gasped.
"Good. It can stay." I turned to face Martina. She was still leaning against the railing, a curl of hair tucked behind her ear, the ring warm and bright. The look on her face made my chest ache.
"What?" I asked.
"I don't think I've ever seen anything like that." She pushed off the railing and crossed the terrace, barefoot on the cold stone. Her robe fell open at the collar, showing the flush of color that had climbed her neck. "The way you move. Like the sky was made for you to tear through it."
I felt the wings fold, close and warm against my spine. "You gave me that. You made me fly."
She shook her head. She stopped in front of us, close enough that I could smell the coffee on her breath. "I gave you the wings. You did the rest." Her gaze dropped to my mouth, and the thread pulled, a tug of heat low in my belly. "I want to feel what that was like. From up there."
"Then come up there with me. Let the ring give you wings too."
Martina's jaw tightened. She glanced at An, who had straightened, a slight smile on his face. "Not tonight. Today I want to feel it through the thread. Through you. When you fly again, I want to be inside it. With you."
The words landed in me like a physical weight, pressing down and up at once. I looked at her, at the steady pulse of the ring, and I understood. She wasn't turning down the wings. She was asking for something else. She was asking to be carried too.
"Then hold on," I said. I reached out and took her hand, pulled her toward me until we stood at the edge of the terrace again, the wind lifting her hair. An moved to the railing, leaning against it, watching us with the same open wonder he had worn all morning. "You don't need wings to know what it feels like. You just need to hold on to me."
Martina looked at the drop. Her grip on my hand tightened, the knuckles white. "What if I fall?"
"What if you don't?" I spread my wings, the gold catching the sun, and I saw something shift behind her eyes. Not fear. A loosening.
"Okay," she said, and it sounded like giving in, like surrender dressed as permission. "Okay. Show me."
Vzduch sa pod nami prehnal ako jedna veľká vlna. Martina kričala. Nie zo strachu, to som vedela. Z čistej, surovej radosti, ktorá ňou trhla tak silno, že som ju cítila cez niť, ako náraz do hrudníka.
Moje krídla sa roztiahli a chytili vzduch. Klesli sme o tri poschodia, kým som ich prinútila zabrať. Martina sa ku mne pritiahla, nohy si omotala okolo mojich bokov, ruky sa jej zaryli do ramien. Jej tvár bola tri centimetre od mojej.
"Ešte raz," povedala. "Urob to znova."
Nepochopila som, kým som nevidela, ako sa jej oči lesknú. Ten pád. Ten strach. Ten okamih, keď jej telo prestalo patriť zákonom a začalo patriť mne. Chcela ho znova.
Sklopila som krídla a my sme sa zrútili. Martina zalapala po dychu a zasmiala sa, vraziac tvár do môjho krku. Jej zuby sa dotkli mojej kože. Vzduch pišťal, dlažba na terase sa blížila, An kričal niečo, čo vietor odniesol.
Posledných desať metrov. Päť. Zovrela som ju tak silno, že som cítila, ako jej rebrá vŕzgajú, a roztiahla krídla proti zemi. Náraz rozochvel celé telo. Vzduch sa zrazil z hodvábu. Martina zalapala po dychu a ja som sa pokľačala, ona stále na mne, lícami k sebe, dych nám šuchotal jeden do druhého.
"Boha," vydýchla. "Kurva, Lenka."
"Nevravela som ti?"
Nepustila ma. Držala ma za zápästia proti mramoru a jej telo sa chvelo, nie z chladu. Pozrela na mňa tak, že mi v hrudi niečo povolilo. Cez niť som cítila, ako jej tlkot srdca spľasol do môjho, dva pulzy spojené hodvábom.
An sa prehupol cez zábradlie a bežal k nám. Kľakol si vedľa nás, ruku na Martininom chrbte.
"Si celá?" spýtal sa.
"Som lepšia než celá," povedala Martina. Jej hlas bol chrapľavý. "Som to, čo som chcela byť celý život."
Nechápavo som na ňu pozrela. Prsteň na jej prste pulzoval, tlmený proti ranej jaskyni svetla, a ja som cez niť počula, čo nepovedala. Že jej strach nebol z výšky. Že jej strach bol z toho, nechať sa niesť. A teraz, keď sa to stalo, sa nechcela vrátiť na zem.
"Vezmi ma hore," povedala. "Ešte raz. Ale tentoraz tam nechaj tú časť, čo sa bojí."
"Čo tým myslíš?"
"Keď sme spadli. Tá sekunda, keď som nevedela, či nás chytíš." Jej ruky sa posunuli z mojich zápästí na moju tvár, palec mi prešiel po líci. "V tej sekunde som nebola nikde inde. Nepozerala som dozadu. Nepremýšľala som, čo bude o hodinu. Bola som iba pád a tvoje ruky. Chcem tam zostať."
Privrela som oči. Cez niť sa ku mne dostalo jej teplo, jej túžba, jej pripravenosť vzdať sa, tak úplná, že som cítila, ako sa mi niečo v hrudi rozviazalo.
"Tak poď," povedala som.
Otvorila som krídla. Martina sa postavila a podala mi ruku. Tento raz som ju viedla k okraju, pomaly, a ona sa nepozrela dole. Pozerala na mňa.
An stál opretý o zábradlie, ruky prekrížené, s úsmevom, ktorý mu siahal až do očí.
"Postráž nám raňajky," zavolala Martina.
"Postrážim vám aj obe," povedal.
Vietor dvihol hodváb jej županu. Martina sa zachvela, nie od zimy. Prsteň jej pulzoval na prste a niť medzi nami vibrovala, napnutá ako tetiva. Vedela som, čo chce. Chce, aby som ju odniesla tam, kde pád prekoná všetko ostatné.
Vystúpila som na okraj. Chytila som ju okolo pása, tvár k tvári, oči k očiam.
"Cítiš to?" spýtala som sa. Cez niť som do nej poslala pulz, ten, čo som mala v hrudi, strach a radosť a túžbu zlievať sa do jedného.
"Cítim," povedala.
Ustúpila som z okraja.
Vzduch sa pod nami prehnal ako jedna veľká vlna. Martina kričala. Nie zo strachu, to som vedela. Z čistej, surovej radosti, ktorá ňou trhla tak silno, že som ju cítila cez niť, ako náraz do hrudníka.
Moje krídla sa roztiahli a chytili vzduch. Klesli sme o tri poschodia, kým som ich prinútila zabrať. Martina sa ku mne pritiahla, nohy si omotala okolo mojich bokov, ruky sa jej zaryli do ramien. Jej tvár bola tri centimetre od mojej.
"Ešte raz," povedala. "Urob to znova."
Nepochopila som, kým som nevidela, ako sa jej oči lesknú. Ten pád. Ten strach. Ten okamih, keď jej telo prestalo patriť zákonom a začalo patriť mne. Chcela ho znova.
Sklopila som krídla a my sme sa zrútili. Martina zalapala po dychu a zasmiala sa, vraziac tvár do môjho krku. Jej zuby sa dotkli mojej kože. Vzduch pišťal, dlažba na terase sa blížila, An kričal niečo, čo vietor odniesol.
Posledných desať metrov. Päť. Zovrela som ju tak silno, že som cítila, ako jej rebrá vŕzgajú, a roztiahla krídla proti zemi. Náraz rozochvel celé telo. Vzduch sa zrazil z hodvábu. Martina zalapala po dychu a ja som sa pokľačala, ona stále na mne, lícami k sebe, dych nám šuchotal jeden do druhého.
"Boha," vydýchla. "Kurva, Lenka."
"Nevravela som ti?"
Nepustila ma. Držala ma za zápästia proti mramoru a jej telo sa chvelo, nie z chladu. Pozrela na mňa tak, že mi v hrudi niečo povolilo. Cez niť som cítila, ako jej tlkot srdca spľasol do môjho, dva pulzy spojené hodvábom.
An sa prehupol cez zábradlie a bežal k nám. Kľakol si vedľa nás, ruku na Martininom chrbte.
"Si celá?" spýtal sa.
"Som lepšia než celá," povedala Martina. Jej hlas bol chrapľavý. "Som to, čo som chcela byť celý život."
Nechápavo som na ňu pozrela. Prsteň na jej prste pulzoval, tlmený proti ranej jaskyni svetla, a ja som cez niť počula, čo nepovedala. Že jej strach nebol z výšky. Že jej strach bol z toho, nechať sa niesť. A teraz, keď sa to stalo, sa nechcela vrátiť na zem.
"Vezmi ma hore," povedala. "Ešte raz. Ale tentoraz tam nechaj tú časť, čo sa bojí."
"Čo tým myslíš?"
"Keď sme spadli. Tá sekunda, keď som nevedela, či nás chytíš." Jej ruky sa posunuli z mojich zápästí na moju tvár, palec mi prešiel po líci. "V tej sekunde som nebola nikde inde. Nepozerala som dozadu. Nepremýšľala som, čo bude o hodinu. Bola som iba pád a tvoje ruky. Chcem tam zostať."
Privrela som oči. Cez niť sa ku mne dostalo jej teplo, jej túžba, jej pripravenosť vzdať sa, tak úplná, že som cítila, ako sa mi niečo v hrudi rozviazalo.
"Tak poď," povedala som.
Otvorila som krídla. Martina sa postavila a podala mi ruku. Tento raz som ju viedla k okraju, pomaly, a ona sa nepozrela dole. Pozerala na mňa.
An stál opretý o zábradlie, ruky prekrížené, s úsmevom, ktorý mu siahal až do očí.
"Postráž nám raňajky," zavolala Martina.
"Postrážim vám aj obe," povedal.
Vietor dvihol hodváb jej županu. Martina sa zachvela, nie od zimy. Prsteň jej pulzoval na prste a niť medzi nami vibrovala, napnutá ako tetiva. Vedela som, čo chce. Chce, aby som ju odniesla tam, kde pád prekoná všetko ostatné.
Vystúpila som na okraj. Chytila som ju okolo pása, tvár k tvári, oči k očiam.
"Cítiš to?" spýtala som sa. Cez niť som do nej poslala pulz, ten, čo som mala v hrudi, strach a radosť a túžbu zlievať sa do jedného.
"Cítim," povedala.
Ustúpila som z okraja.
Zem zmizla. Martina sa pritiahla ku mne tak silno, že som počula jej srdce cez hrudník, a ja som roztiahla krídla naplno, ten zlatý oblúk proti modrej. Tento raz nebol žiadny pád. Bol to vzlet, čistý, strmý, ktorý nás vyhodil nad strechy ako z praku.
Martina kričala. Ale to už nebol výkrik. Bolo to uvoľnenie, niečo, čo v nej držalo roky, všetko to napätie v ramenách, všetko to premýšľanie, všetok ten chlad, čo nosila ako štít. Otvorila ústa a nechal to ísť, všetko to, do vetra.
Otočila som sa, krídla pracovali proti oblohe, a my sme leteli nad mestom, ktoré sa tiahlo ako mapa. Rieka, mosty, ranné autá, maličké ako hračky. Martina sa zasmiala a pritlačila čelo k môjmu.
"Vidím všetko," povedala. "Vidím celý svet a nikto ma tu nevidí."
"Si tu so mnou."
"Som." Odtiahla sa, len trochu, a pozrela na mňa. Prsteň jej pulzoval na prste, zlatý proti rannému svetlu. "A teraz som len ja. Nie Martina, ktorá niečo chce, nie Martina, ktorá niečo chystá. Len ja."
Poklesla som, o pol krídla, a ona to cítila cez niť, cítila tú zmenu, ten jemný otras. Nepovedala nič. Len sa pritiahla bližšie a nechala sa niesť.
Nad mestom sme urobili tri kruhy. Potom som klesala k terase, ľahko, a keď sa moje nohy dotkli mramoru, Martina sa odo mňa odtiahla a postavila sa na zem. Jej župan sa otvoril. Stála tam, bosá, sčervenená od vetra, s vlasmi rozfúkanými do všetkých strán, a vyzerala ako niekto, koho som nikdy nevidela.
"Tak," povedala. "Teraz viem, čo si cítila. Keď som ťa zmenšila a dala si mi krídla. Tú slobodu. To, že nie si viazaná na nič."
"Nie som viazaná na nič?" zasmiala som sa. "Mám ťa v hrudi ako druhý tep."
Martina sa na chvíľu odmlčala. Potom si sadla na okraj záhradnej lavičky, prekrížila si nohy, a prsteň jej zrazu akoby neskôr odpovedal, pulzoval pomalšie, hlbšie.
"A čo také, čo som ešte nevidela?"
"Čo myslíš?"
"Letel som s tebou. Letel som s tebou aj An, aj keď bol len prívesok." Pozrela na mňa. "Ale ty si nikdy neletela so mnou. Nepoznáš ma tak, ako ja poznám teba. Nie zvnútra."
Zachvela som sa. Slová dopadli tam, kam ich poslala. Cez niť som cítila jej túžbu, nie sexuálnu, nie dominanciu. Niečo iné. Niečo, čo som nevedela pomenovať.
"Chceš, aby som ti dala krídla?" spýtala som sa. "Prsteň je na tvojej ruke. Môžeš si ich dať sama."
"Prsteň nie je to, čo chcem." Martina sa pozrela na zlatý kruh na svojom prste. "Prsteň je na mojej ruke, ale ty si ho nosila prvý. Ty si ho poznala prvý. Ty si vedela, čo robí ešte predtým, než som ho ukradla."
Nerozumela som.
"Chcem, aby si mi ich dala ty," povedala. "Nie prsteň. Ty. Aby to bola tvoja vôľa, nie jeho moc."
An sa oprel o zábradlie a mlčky sledoval, ako si to medzi sebou vybavujeme. Cez niť som cítila jeho pokoj, jeho dôveru, jeho tichú radosť z toho, že sme tu, že to žijeme.
Pristúpila som k Martine. Sedela na lavičke, ruky voľne v lone, tvár zdvihnutú ku mne. Prsteň jej pulzoval na prste, jasný a tichý. Vzala som jej ruku do svojej.
"Zatvor oči," povedala som.
Poslúchla.
Nevzala som jej prsteň. Položila som svoju dlaň na jej, a cez niť som do nej poslala všetko, čo som cítila, keď mi dala krídla. Tú dôveru. To uvoľnenie. Ten moment, keď stojíš na okraji a vieš, že keď skočíš, nespadneš.
Prsteň vzplanul.
Teplo mi prešlo z dlane do dlane, zlatá nitka, ktorá ňou prebehla ako iskra po pušnom prachu. Martina vydýchla, dlho a pomaly, a cez chrbát sa jej rozvinuli krídla, sivobiele ako ranný dym, jemné ako pierko.
Otvorila oči. Pozrela na mňa. V nich som videla niečo, čo tam ešte nebolo. Nie prekvapenie. Nie radosť. Niečo hlbšie, čo sa podobalo na vieru.
"Ty si to urobila," povedala. "Ty si mi ich dala. Bez prsteňa."
"Nie bez prsteňa," povedala som. "Prsteň poslúchol. Ale tvoju ruku som držala ja."
Martina vstala a roztiahla krídla. Stála tam proti rannému slnku, župan jej vlal v vetre, a vyzerala ako niečo, čo som si nikdy nevedela predstaviť. Krídla jej zažiarili, zlato a striebro, a na jej prste vzplanula nová niť, tenká, zlatá, ktorá sa vinula okolo jej prsta a okolo môjho zápästia, a potom okolo Anovho, tri vlákna spojené do jedného.
Martina sa usmiala. Prvýkrát, čo som ju poznala, to nebol úsmev víťazstva. Bol to úsmev, ktorý nič nedržal.
"Tak teraz sme rovné," povedala.
A potom skočila.
Martina klesala ako pierko, krídla sivobiele proti modrej oblohe, a keď sa jej nohy dotkli mramoru, župan jej zavial a ona sa zasmiala, čistým, voľným zvukom, aký som od nej ešte nepočula.
"To je ono," povedala. "Presne toto."
An jej podal ruku a pomohol jej dolu z okraja. Krídla sa za ňou skladali, jemné ako dym, a na jej prste pulzovala nová niť, zlatá, spojená s mojou a s Anovou.
"Si úžasná," povedal. "Obidve."
Martina chytila jeho ruku a moju, a ťahala nás dnu do bytu. Slnečné svetlo sa nalievalo cez sklenené steny, keď sme prechádzali do kuchyne. Martina zastala pri stole a prsteňom otočila na prste.
"Schováme ich, kým si dáme raňajky," povedala. "Nechceme, aby nám vleteli do vajíčok."
"Vieš, ako sa to robí?" spýtala som sa.
"Prsteň vie všetko." Pokrčila plecami a pritlačila dlaň na chrbát, tesne medzi lopatky. "Stačí chcieť."
Krídla sa jej stiahli, hodváb a pierko sa pritlačili ku koži, a potom zmizli, akoby nikdy neboli. Martina si pretiahla župan cez ramená a usmiala sa.
"Tvoje zostávajú?"
"Na chvíľu," povedala som. "Ešte si ich chcem nechať."
Sadli sme si za ostrov. Martina robila vajíčka, An krájal chlieb, a ja som sedela na stoličke s krídlami zloženými za chrbtom, cítiac ich váhu a teplo. Voniavalo to maslom a kávou. Niť medzi nami bzučala, tichá a spokojná.
"Tak čo dnes?" spýtal sa An. Natrel si maslo na krajec a pozrel na nás.
"Oddych," povedala Martina. "Po včerajšku a dnešnom ráne si to zaslúžime."
"Oddych znie dobre." Zahryzol som si do chleba a žuval. Potom ticho dodal: "Ale je niečo, o čom som premýšľal."
Martina zdvihla obočie. "Počúvame."
An odložil chlieb. Jeho prsty sa pohrali s okrajom taniera, a na tvári sa mu objavil ten zvláštny výraz, váhavý aj odhodlaný zároveň.
"Chcem niečo skúsiť," povedal. "To kúzlo. Chcem ho podstúpiť dobrovoľne."
Martina a ja sme si vymenili pohľad. Jej pery sa zdvihli do mierneho úsmevu.
"Naozaj?" spýtala som sa. "Chceš, aby sme ťa premenili?"
An prikývol. "Vždy som bol ten, koho ste premenili bez pýtania. Teraz chcem vedieť, aké to je, keď to niečo znamená. Keď to je moje rozhodnutie."
Martina sa oprela o linku, ruky prekrížené na hrudi. Prsteň jej jemne žiaril.
"A na čo chceš byť premenený?" spýtala sa. "Máš nejakú predstavu?"
An zaváhal. "Chcem byť užitočný. Pre obe." Pozrel na mňa, potom na Martinu. "Nie len na okrasu. Nie len na hranie. Chcem byť niečo, čo vám obom dáva zmysel."
Martina sa na mňa pozrela. Ten úsmev, ktorý som poznala, ten potmehúdsky, ktorý jej posunul kútiky o kúsok vyššie. Vrátila som jej ho.
"To je celkom ponuka," povedala Martina pomaly. "Užitočný pre obe."
"Takže máš nejaké nápady?" spýtal sa An, opatrne.
"Pár," povedala som a sklonila hlavu. "Ale najprv nám musíš povedať, čo presne chceš. Ako si to predstavuješ."
An zhlboka dýchal. Jeho prsty sa prestali hrať s tanierom a položili sa na stôl.
"Nejakú formu oblečenia," povedal. "Niečo, čo môžete nosiť. Čo cítite. Čo vám pripomína, že som tam."
Martina si zahryzla do pery. "Zaujímavé. A chceš byť vždy jedna vec, alebo je ti jedno, čo z teba urobíme?"
"Je mi to jedno," povedal An. "Chcem len, aby to bolo moje rozhodnutie. Aby som si to vybral."
Martina sa odrazila od linky a obišla ostrov. Postavila sa za An, položila mu ruky na ramená a sklonila sa k jeho uchu.
"Dobre," povedala. "Tak si to vyber. Čo by si chcel byť? Niečo, čo ťa drží blízko, alebo niečo, čo ťa môžeme nosiť kdekoľvek?"
An sa zachvel pod jej dotykom. "Čo navrhujete?"
Martina sa na mňa pozrela cez jeho rameno a usmiala sa. Ja som sa usmiala späť.
"No," povedala som pomaly, "existuje veľa možností. Veľa foriem, ktoré môžeš mať."
"Napadá ma," povedala Martina a jej hlas bol jemný a medový, "niečo, čo ťa udrží na oboch miestach naraz. Alebo niečo, čo ťa udrží v ruke."
"Cítiš nás," povedala som. "Všetko, čo robíme. Každý dotyk. Každé teplo."
An prehltol. "A vy by ste cítili mňa? V tej podobe?"
"Všetko," povedala Martina. "Tvoj tep. Tvoju prítomnosť. To, ako sa ti páči, keď ťa nosíme."
An sa pozrel na mňa. Jeho oči boli tmavé a zvláštne pokojné.
"Chcem to," povedal. "Chcem vedieť, aké to je, byť vami nošený. Z vlastnej vôle."
Martina a ja sme si vymenili pohľad. Ten potmehúdsky úsmev jej hral na perách a mne sa ten istý rozliehal po tvári.
"Takže si vyber," povedala Martina. "Chceš byť niečo, čo ťa drží blízko môjho tela, alebo niečo, čo ťa môže nosiť Lenka, keď letí?"
An premýšľal. Jeho pohľad prebehol medzi nami.
"To druhé," povedal. "Chcem byť s tebou, keď lietaš."
Martinine prsty sa mu zaborili do ramien. "Si si istý? Nemusíš sa rozhodnúť hneď."
"Som si istý." Jeho hlas bol pevný. "Chcem to."
Martina sa na mňa usmiala. Prsteň jej vzplanul a ja som vedela, že to príde.
Zlatý prsteň sa pohol na Martininom prste skôr, než stihol vyrieknuť meno. Cez niť som cítila Anovo vzrušenie, rýchlejšie, ostrejšie ako predtým. Nebolo to napätie tela. Bola to túžba.
"Zavri oči," povedala Martina a jej hlas bol med a hodváb.
An poslúchol. Sedel na okraji ostrova, ruky na kolenách, tvár obrátená k slnku, ktoré sa lialo cez sklenenú stenu. Martina sa pozrela na mňa. Ten pohľad bol pomalý, zmyselný, dlhý ako ťah štetcom. Prstom prešla po okraji šálky a potom po okraji prsteňa.
"Tenké," povedala. "Jemné. Lycra, ktorá sa prispôsobí tvaru. Jednodielne, aby cítil každý tvoj pohyb."
Otočila prsteň a zašepkala formula. Zlatý vzduch sa zahustil. Anove slová.
On sa nadýchol, a to bol posledný zvuk, ktorý vydal ako človek.
Hodvábna vlna ho objala od členkov po ramená. Jeho dych sa stal látkou, jeho koža sa stala textíliou. Na ostrove zostali dve veci: dvoje plaviek, naskladané na sebe, tenké ako spomienka.
Jedny žiarili malinovo červené, s veľkorysým hlbokým výstrihom a jemným leskom, ktorý zachytával svetlo. Druhé boli hlboko čierne, elegancia, ktorá tlmila všetko okrem obrysov. Lycra bola taká jemná, že cez ňu prerážalo teplo jeho tela.
Martina zdvihla čierne. Látka jej pretiekla cez prsty ako voda. Pritlačila si ich na líce a zavrela oči.
"Cítiš ho?" spýtala som sa.
"Tlkot srdca," povedala. "Taký jemný. Ale je tam."
Natiahla si ich. Lycra sa jej pretiahla cez boky, pritlačila sa k rozkroku, objala jej zadok ako dlaň. Mojou nákazou mi prebehla vlna tepla, keď som sledovala, ako sa čierna látka usádza na jej koži. Cez niť som cítila, čo cíti An. Dotyk hodvábu na jej stehnách. Tlak látky na jej rozkrok. Jej teplo, ktoré sa valilo cez textíliu.
"Bože," šepkala som, "to cítim."
"Viem." Martina sa otočila, pomaly, aby látka šuštela na jej pokožke. "On cíti mňa. Ty cítiš to, čo ja. A všetci cítime tlkot toho druhého."
Vzala do rúk malinové plavky a podala mi ich. Látka bola taká ľahká, že som takmer necítila jej váhu. Keď sa mi pretiahla cez prsty, zachvela som sa. Anov tep. Teplo, ktoré som poznala už dlho, ale nikdy takto.
"Obliec si ich," povedala Martina.
Natiahla som si ich. Lycra mi kĺzala po stehnách, pritláčala sa k lýtkam, cez boky, cez pás. Potom cez prsia, kde sa látka prispôsobila tvaru môjho tela, a cez rozkrok, kde sa usadila ako druhá koža. Bradavky mi stvrdli pod hodvábom. Cez niť som cítila, ako An vníma každý dotyk, každý pulz.
"Tvoja koža je horúca," šepkal Martinin hlas z tela, aj z látky na mojom tele.
Postavili sme sa oproti sebe. V kuchyni, v rannom svetle, v dvojoch plavkách, ktoré predtým boli mužom. Martina v čiernej, ja v malinovej. Niť medzi nami vibrovala ako struna, na ktorej hrali tri srdcia.
"Cítiš ho?" spýtala sa Martina.
"Všade," povedala som. "V látke na koži. V teplom na stehnách. V tom, ako sa mi plavky pritláčajú na rozkrok, ako držia tvar môjho tela."
"Presne to chce. Byť blízko. Cítiť náš tep. Naše teplo."
Prisiahla som. Prešla som si prstom po boku, po lycre, ktorá sálala Anovým teplom. Cez niť som počula jeho vzrušenie, nie slovo, ale pulz, ktorý bil cez textíliu.
"Hovorí niečo?" spýtala sa Martina.
"Nie slovami. Ale cítim, že s tým, ako sa hýbem, sa mu páči."
Martina sa usmiala. Ten úsmev bol pomalý a hlboký. Obkĺzla ostrov, zastala za mnou, jej prsty sa dotkli mojich ramien.
"Tak sa pohni," povedala. "Ukáž mu, čo cíti, keď ťa nosí."
Jeho prsty som cítila cez látku, ako ma ťahajú k okraju sveta. Zatancovala som, pomalý tanec v rannom svetle, krídla roztiahnuté, hodváb vlniaci sa na mojom tele. Martina sledovala, jej oči tmavé, jej reč tichá.
"A teraz ty," povedala. "Poď sem."
Vkročila som k nej. Jej ruky sa mi obtáčali okolo pása, jej prsty prešli po látke môjho rozkroku. Cez niť som cítila, ako An vzdychol, nie zvukom, ale vlnou tepla, ktorá sa mi rozliala po stehnách.
"Počuješ to?" spýtala sa Martina.
"Počujem," povedala som. "A vidím, ako ti oči zhasínajú."
"To nie sú oči," povedala. "To je to, čo cíti. Že si ho obliekla. Že si ho nosíš."
Pritiahla ma k sebe. Moje prsia sa stlačili o jej, lycra šuštela o lycru, malinová proti čiernej. Cez hodváb som cítila jej teplo a skrz to teplo tlkot Anovho srdca, ktorý bil v obidvoch látkach naraz.
"Takže," povedala a jej pery sa dotkli môjho ucha, "čo keby sme mu ukázali, ako sa nosí dobre?"
Cez niť som cítila jej túžbu, ostrú a čistú. A v lycre na mojom tele som cítila Anovu odpoveď, pulz, ktorý mi prešiel cez rozkrok a usadil sa v hrudi.
"Ukážme mu to," povedala som.
Martina priložila prsty na moje rameno. Jemný tlak, ktorý sa cez lycru preniesol ku mne ako tep. Niť zarezonovala, a v látke na mojom tele som cítila, ako An zadržal dych.
"Cítiš to?" spýtala sa. "Ako sa napína?"
"Neviem, či je to on, alebo si to ty."
"Obaja." Jej prsty sa posunuli po ramene dolu na pažu a zastavili sa na mojom zápästí. Pomaly obkresľovali kruh na látke, ktorá sálala Anovým teplom. "Skús to."
Dotkla som sa jej čierneho boku. Pod mojimi prstami bola lycra hladká, napnutá, a cez ňu som cítila tlkot Anovho srdca, rýchly, dychčivý. Prešla som prstami po jej bokoch smerom k stehnu a Martina vydýchla, pomaly, cez zaťaté zuby.
"Takto?" spýtala som sa.
"Takto."
Dotýkali sme sa len prstami. Málo. Pomaly. Každý dotyk bol štúdia tlaku, dráhy, tepla. Martina mi prstami prešla cez prsia, cez bradavku, ktorá pod lycrou stvrdla, až kým som sama nevydýchla. Ja som jej prstami obkreslila krivku pŕs, bokov, vnútornú stranu stehna, kde bola látka tenká a vlhká od nej.
"Ešte," povedala. "Pomalšie."
Poslúchla som. Dlaňami som jej zovrela boky a pomaly, veľmi pomaly, som jej posúvala prsty po povrchu plaviek. Lycra šuštela pod mojimi dlaňami. Martina sa zachvela, nie z chladu. Z toho, čo cítila cez látku, cez Anov tep, ktorý bil v každom vlákne.
Jej ruky mi kĺzali po chrbte a zastavili sa na mojom zadku. Zovrela ho, pomaly, a ja som sa jej pritlačila. Hodváb proti hodvábu. Malinová proti čiernej. Tep proti tepu.
"Kĺže sa to," povedala a jej hlas bol chrapľavý. "Pot. Lycra. Nemôžem sa ťa pevne chytiť."
"Nemusíš." Zovrela som ju za boky a pritiahla k sebe. "Len sa o mňa trieť."
Bola to hra vĺn. Martina sa pohla, a čierna lycra jej stehien pretiekla po mojej malinovej. Tlak, potom uvoľnenie. Cez hodváb som cítila jej vlhkosť, ktorá presakovala cez látku, a cez tú vlhkosť tlkot Anovho srdca, rýchly, dychčivý, rozbehnutý do oboch strán naraz.
"Počuješ ho?" spýtala som sa.
"Počujem. V stehnách. V bruchu. Všade."
Pohli sme sa spolu. Kĺzali sme sa jedna o druhú, lycra o lycru, mokrá od potu, ktorý sa nám lial medzi telami. Martina ma pritiahla za pás, bokmi sa jej otrela o moje, a zlatý pulz na jej prste sa rozbehol do rytmu, ktorý som cítila v hrudi.
Moje ruky jej stiahli plavky z bokov. Lycra dolu, mokrá, teplá, a Martina ju nechala skĺznuť po stehnách, kým nespadla na zem. Stála predo mnou nahá, s vlasmi prilepenými od potu na čele, s očami tmavými a rozšírenými.
Moje malinové plavky šli dolu rovnako rýchlo. Lycra mi kĺzala po stehnách, zachytila sa na kolenách a ja som ju strhla. Stáli sme oproti sebe, nahé, s pokožkou mokrou od potu a látkou na zemi, v ktorej tĺkol Anov tep.
"Dole," povedala Martina. "Na podlahu."
Ľahla som si na chrbát na chladný mramor. Martina si kľakla nado mnou, stehnami mi zovrela boky. Jej dlaň mi kĺzala po bruchu dolu k rozkroku, prstami mi prešla cez vlhkosť, cez mokré pierka, až kým som nezalapala po dychu.
"Bože, Martina."
"Ticho." Zohla sa ku mne. Pobozkala ma na krk, na kľúčnu kosť, na hrudník, zatiaľ čo jej prsty pracovali medzi mojimi nohami. "Chcem, aby si to cítila, keď sa o mňa zatrieš."
Zovrela som ju za boky a pritiahla ju na seba. Jej stehno sa mi zaborilo medzi nohy, tlak, ktorý mi rozlial teplo cez celé telo. Kĺzala som sa po jej stehne, mokrá, hladká, a cez niť som cítila, ako sa Martina rozochvela rovnako ako ja.
"Takto," povedala. "Presne takto."
Pohli sme sa. Martina sa o mňa triela bruchom, bokmi, stehnami, a jej prsty sa mi zaborili do vlasov, keď ma pobozkala, hlboko, hladná. Moje ruky jej kĺzali po chrbte, po šmykľavej pokožke, po zadku, a cez dotyk som cítila, ako sa napína pod mojimi prstami.
Jej stehno sa mi trielo o rozkrok, urýchľujúc rytmus. Vlhkosť sa mi liala po stehnách. Zovrela som ju okolo pása a pritiahla k sebe, a Martina sa posunula, takže jej roztvorené pierka kĺzali po mojich, mokré a horúce, ako dva hodváby.
"Kurva," vydýchla. "Lenka."
"Drž sa."
Chytila som ju za boky a začala som ňou hýbať. Spoločne sme našli rytmus, pomalý, hlboký, kĺzanie, ktoré rozlievalo teplo od rozkroku až po konečky prstov. Martina sa sklonila a pobozkala ma, pery proti perám, dych, ktorý nám šuchotal jeden do druhého.
Cez niť som cítila Anov tep. Bil v Martine, cez látku, ktorá ležala na zemi vedľa nás, a vo mne, v hrudi, v bruchu, v rozkroku, kde som sa o Martinu triela.
"Takto," povedala a jej hlas bol zlomený. "Chcem, aby si prišla takto. O mňa. Bez ničoho medzi nami."
Zrýchlila som. Kĺzala som sa po jej mokrom rozkroku, pierkom o pierko, klitorisom o klitoris, a Martina zalapala po dychu, zovrela ma za ramená a pritlačila sa ku mne, tvár proti môjmu krku.
"Už," vydýchla. "Už, prosím."
Cítila som to v sebe. Tlak, ktorý rástol v bruchu, vlna, ktorá sa dvíhala z rozkroku a šírila sa cez celé telo. Martina sa o mňa triela rýchlejšie, zúfalejšie, a cez niť som cítila, ako sa jej tep rozbehol do šialenstva.
"Poď," povedala. "Poď so mnou."
Prišlo to spolu. Martinino telo sa vyklenulo na mne, stiahla sa, kričala proti môjmu krku, a mnou to trhlo tak silno, že som ju musela zovrieť, aby som nespadla. Kĺzala som sa o ňu ešte pár krát, kým vlna neopadla, a potom sme ležali na chladnom mramore, dychčiac, mokré od potu a od seba.
Cez niť som cítila Anov tep. Pomalý, spokojný, tlkot, ktorý bil v látke na zemi vedľa nás, a ktorý som cítila v hrudi, v bruchu, v rozkroku, kde som sa ešte stále triela o Martinu.
Martina sa zdvihla na lakťoch a pozrela na mňa. Jej tvár bola sčervenená, vlasmi prilepená, oči tmavé a mäkké.
"Cítiš ho?" spýtala sa.
"Všade," povedala som. "V látke na zemi. V tebe. V sebe."
Martina sa usmiala, ten pomalý, hlboký úsmev, ktorý sa mi rozliehal po celom tele, a sklonila sa, aby ma pobozkala. Potom sa zdvihla, vzala z podlahy moje malinové plavky a podala mi ich.
"Obliec si ich," povedala. "Ešte nás čaká deň."
The lycra settled over my hips like a second skin, the raspberry catching the light. Martina watched me from the door, her head tilted, and there it was: that small gleam in her eyes, the one I knew meant trouble.
What? I said, running my hands down the fabric. The heat of An's pulse rose through the lycra, a steady tap that beat against my thighs.
Martina just smiled and pulled her coat from the hook by the door. She shrugged it over her bare shoulders, the black swimsuit hidden underneath. Then she tossed me mine.
Public pool's down on the third floor, she said. But I was thinking we'd go further than that.
How far?
She zipped her coat to the throat and held the door open. The city was awake out there, all glass and morning gold. Far enough that when he feels us shift and breathe and move, he won't know whether it's a wall or a street or a hundred people watching.
I slid my coat on. The fabric brushed against my own swimsuit, and through it I felt An's attention sharpen, like he'd been dozing and suddenly woke.
I'd rather fly, I said.
You can fly later. Today we walk.
The elevator hummed us down. Martina stood beside me, her thumb tracing the ring on her finger, her face calm. But the tether vibrated between us, taut with anticipation. I felt my own pulse pick up as the doors opened onto the lobby, all marble and polished brass.
The doorman nodded as we passed. His eyes lingered on Martina's bare legs, on the coat cut high on my thigh. We stepped into the street, into the wash of noise and exhaust and the smell of coffee from the corner shop.
We walked. Each step pressed lycra against my skin, the raspberry fabric sliding, shifting, and through it I felt An's presence, alert and unsteady. The street was crowded. A man brushed past me and his elbow grazed my hip, and through the swimsuit An flinched, a ripple of sensation that ran through thread.
Martina caught my arm and pulled me close, her mouth against my ear. He just felt that, she said. A stranger, wearing the fabric of him, and An felt your pulse spike.
I stopped walking. Martina, this is insane.
She laughed, low in her throat, and steered me around a delivery bike. Not insane. It's a field trip. He's been inside us, inside our bodies, inside our hands. Now he gets to see what we are when we're just women, crossing a street, buying coffee, existing. That's the mischief. The ordinary.
We crossed the avenue. The café smelled of croissants and burnt sugar. Martina ordered for both of us and we took a table by the window, the morning sun cutting across the tabletop. She unbuttoned her coat to the third button, showing the black lycra beneath. Mine stayed up.
The barista was young, with soft eyes. He watched Martina as he set down our cups, his gaze slipping to the black swimsuit's neckline. Through the tether I felt her amusement, and beneath it, a sharper pulse from the fabric she wore.
He wants you to know he saw that, I murmured.
Martina lifted her cup, unhurried. Good. Let him stew in it. He's been inside my body, Lenka. He can feel what a stranger's eyes do to my skin. He can feel what they want to do to the cloth he is.
She set the cup down and looked at me, and that gleam in her eyes had widened.
Now you, she said. Unbutton your coat.
I paused. The coffee steamed between my hands. An's pulse beat against my collarbones through the lycra, an anxious, hungry rhythm.
Why?
Because I want to see his pulse run through the fabric when the whole corner of this café looks at you. Because it's your turn to know what I've been feeling. She leaned forward, her voice dropping. And because I want to feel you come undone through this thread while you're sitting upright, in public, with your hands in your lap and nothing showing.
I let the coat fall open.
The raspberry lycra caught the light, the high cut of it riding up my hips. A man at the counter turned, coffee halfway to his lips, his eyes snagging on the bare line of my thigh. The tether rippled. Heat flooded my cheeks.
There he is, Martina said, soft. You feel him stirring?
I felt it. Through the swimsuit, a warmth that gathered at my crotch, a tight pressure that had nothing to do with the man's eyes and everything to do with An's awareness of them.
I reached under the table and squeezed Martina's knee. Her eyes widened a fraction, then sharpened. She laced her fingers through mine, her grip firm.
Careful, she said. He's ours, remember.
Then stop grinning at me like that and buy him something to feel.
Her smile turned slow. She stood, and the black lycra shifted against her skin as she crossed to the counter, hips easy. I watched her hips under my lashes, and felt An through her fabric and through mine, that single ribbon of longing braided three ways. The ring on her finger caught the sun.
She paid. She came back. And when she set the box on the table between us and opened it to show me the small, glinting chain that lay inside, her eyes were full of pure, unhurried mischief.
He's been our garment, she said. Our skin. Our walls. But he's never been led. Not on a leash.
Pozrela som na reťaz. Tenká, zlatá, s malým karabínkom na konci, ktorý zachytával svetlo ako kvapka medu. Martina ju vytiahla z krabičky a nechala ju prejsť medzi prstami, pomaly, aby som počula, ako cinká.
"A k tomu čo?" spýtala som sa.
"Nožičky. Vôdzka." Pokrčila plecami. "Hovorila som, že ešte nikdy nebol vedený. Nie na vôdzke."
"To myslíš vážne?"
Martina sa usmiala, ten úsmev, ktorý jej siahal až do kútikov očí. Vstala a obišla stôl. Zastala za mnou, ruky sa jej položili na moje ramená, a ja som cez lycru na svojom tele cítila, ako An pozbieral dych.
"Vstávaj," povedala.
Vstala som. Káva vychladla na stole, polovica mesta defilovala za sklom, a Martina mi zovrela chrbát, pravou rukou stiahla môj rozopnutý kabát z pliec.
"Ruky dozadu," povedala.
Poslúchla som. Hodváb šuchotal, keď sa mi kabát zošmýkal po pažiach a spadol na stoličku. Stála som pred ňou v malinových plavkách, v šere kaviarne, s krídlami zloženými tesne pri chrbte. Cez niť som cítila Anovu pozornosť, ostrú, napnutú.
Martina si kľakla. Kľakla si v kaviarni, na dlaždice vedľa stola, a jej prsty sa dotkli mojich členkov. Potom vnútorná strana lýtok. Potom stehná, kde lycra končila a kde začínala koža. Karabínka cvakla, nie o kožu, ale o malý kovový krúžok na boku plaviek, o ktorom som nevedela, že tam je.
"Dokedy to nosíš?" spýtala som sa.
"Od začiatku." Martina vstala a reťaz jej visela z ruky, voľná, medzi jej prstami a mojím bokom. "Bola to drobnosť. Detail. Ale detaily sa počítajú."
Potiahla. Jemný, ale jednoznačný ťah, ktorý mi odtiahol bok o krok k nej. Cez lycru na mojom tele prebehla vlna tepla, ktorá nemala nič spoločné so slnkom. An. Počul som cez hodváb, ako zadržal dych.
"Poď," povedala Martina a kráčala k dverám. Reťaz sa natiahla, karabínka škrtla o lycru, a ja som nemala na výber, len kráčať za ňou.
Pár pri okne sa otočil, keď sme prechádzali. Žena s knihou, muž s telefónom, barista pri pulte s utierkou v ruke. Všetci videli, ako ma Martina vedie cez kaviareň, bosú, v plavkách, s reťazou prichytenou o bok. Všetci videli, ako reťaz cvaká o lycru, a ako idem za ňou bez slova.
Na chodníku pred kaviarňou Martina zastala a otočila sa. Pozrela na mňa, hlavu naklonenú, a prstom skrútila reťaz okolo svojej dlane, čím ju skrátila na dĺžku paže.
"Tak," povedala. "Ako sa cítiš?"
"Videli nás."
"Celé mesto ťa videlo." Martina sa usmiala. "A An s tebou. Cítiš ho?"
Zavrela som oči. Cez lycru na stehnách, cez tlak látky na rozkroku, cez teplo, ktoré sa mi lialo po koži, som cítila jeho tep. Rýchly, dychčivý, nervózny aj vzrušený zároveň.
"Cítim."
"A čo ti hovorí?"
"Že ho páliš." Otvorila som oči. "Že ho nosíš cez ulicu, cez kaviareň, cez celý deň, a že z toho šalie."
Martina potiahla reťaz. Jemný ťah, ktorý ma prinútil urobiť krok dopredu. Potom ďalší. Potom ma viedla po chodníku, v rannom ruchu, okolo výkladu s papučami, okolo stánku s kvetmi, a ja som išla za ňou, s lycrou prilepenou na koži, s krídlami zloženými tesne pri chrbte.
Ľudia sa obzerali. Muž v obleku sa zastavil, žena s kočíkom stiahla pohľad. Martina ma viedla cez prechod, ruku zdvihnutú, reťaz natiahnutú medzi nami, a ja som cítila Anov tep cez hodváb, rýchly a hlasný, ako druhé srdce.
"Kam ideme?" spýtala som sa.
"Domov." Martina sa neotočila. "Ale nie tou najkratšou cestou."
Viedla ma parkom. Cez trávnik, okolo fontány, po štrkovej cestičke, ktorá vŕzgala pod mojimi bosými nohami. Reťaz cinkala pri každom kroku, karabínka šklbala o lycru, a ja som šla za ňou, ticho, s pohľadom na jej chrbát, na to, ako sa jej pod čiernym hodvábom hýbu plecia.
Pri lavičke pri rybníku zastala. Sadla si, prekrížila nohy, a reťaz nechala visieť medzi kolenami. Pozrela na mňa, zdola, s tým gleamom v očiach.
"Kľakni si," povedala.
Štrk sa mi zaryl do kolien, keď som si kľakla. Martina sa sklonila, prstami mi prešla po líci, a potom mi ich vložila do úst, dva prsty, pomaly, a ja som ich nechala ležať na jazyku.
"Cítiš ho?" spýtala sa. "V plavkách. V tom, ako sa ti tlačí na rozkrok."
Prikývla som. Skrz lycru, skrz tlak látky medzi stehnami, som cítila Anov tep, rozbehnutý, horúci.
"Tak mu to ukáž," povedala Martina a vytiahla prsty. "Ukáž mu, čo s ním robíš, keď si na kolenách."
Posunula som sa. Stehnami som zatlačila na štrk, bokom som sa otrela o členok svojej vlastnej nohy, a cez hodváb sa mi rozliala vlna, ktorá nemala mena. Anov dych. Anov tep. Anova túžba, ktorá mi prešla cez lycru a usadila sa v bruchu.
Martina sledovala. Oči mala tmavé, ruky pokojné v lone, reťaz napnutú medzi jej prstami a mojím bokom. Potom potiahla, len trochu, a ja som sa predklonila, čelom k štrku pred jej kolenami.
"Takto dobre," povedala. "Vydrž, kým ti poviem."
Vydržala som. Štrk sa mi zarezával do kolien, ranné slnko mi hrialo chrbát, krídla sa mi chveli v zátylku, a cez lycru na celom tele som cítila Anovo vzrušenie, rastúce, dychčivé. Martina ma držala na vôdzke, ticho, a okolo nás plynul park, ľudia, holuby, voda vo fontáne.
Potom potiahla. Karabínka škrtla a ja som zdvihla hlavu. Martina sa usmiala, vstala, a jedným pohybom hodila koniec reťaze cez rameno.
"Vstávaj," povedala. "Domov. An si zaslúži, aby sme si ho vyzliekli poriadne."
Balkón sa tiahol nad mestom, mramor chladný pod mojimi kolenami, ranné slnko mi hrialo chrbát. Martina stála predo mnou s čiernou lycrou pritlačenou na moje pery, látkou, ktorá sálala jej teplom aj Anovým tepom naraz.
"Otvorte ústa," zopakovala.
Rozochvela som sa. Lycra sa mi dotýkala pier ako živá vec, mokrá od jej rozkroku, napnutá od túžby, ktorá v nej zostala po našom ráne na mramore. Otvorila som ústa a vzala ju dnu. Hodváb mi kĺzal cez jazyk, slaný a teplý, a Martina ho tlačila hlbšie, kým som nemala plné ústa čiernej lycry, ktorá pred chvíľou objímala jej telo a cez ktorú som cítila Anov tep, rýchly, dychčivý, priamo na jazyku.
"Sať ho," povedala.
Poslúchla som. Len cez látku a cez hodváb na svojom tele som ho cítila dvakrát, v ústach aj na koži, ako dve srdcia bijúce v jednom rytme. Martina sledovala, ruky v lone, reťaz napnutú medzi jej prstami a mojím bokom, a okolo nás plynulo mesto, hluk, holuby na zábradlí.
"Stačí," povedala nakoniec a vytiahla lycru z mojich úst. Látka sa odlepila od jazyka s jemným cmuknutím, mokrá a zvinutá, a Martina ju hodila na zem vedľa seba. Potom sa sklonila, chytila moje malinové plavky za boky a stiahla mi ich z kože. Lycra šuchotala o stehná, o kolená, o lýtka, a keď spadla na dlaždice, cítila som, ako sa Anov tep rozbehol do šialenstva. Voľný. Odhalený. Nahý pod ranným slnkom.
"Teraz ho nesieš ty," povedala Martina.
Vzala čiernu lycru zo zeme a natiahla si ju cez moje boky. Prstami ju vytiahla, usadila, pritlačila. Lycra sa mi objala okolo rozkroku, teplú od jej tela, mokrú od jej rozkroku, a keď sa šev dotkol môjho klitorisu, zalapala som po dychu. Cez ňu som cítila Anov tep, priamo na koži, ostrý ako zásah.
Vzala aj moje malinové plavky a natiahla si ich. Lycra jej kĺzala po stehnách, cez boky, usadila sa jej na rozkroku, a cez niť som cítila, ako sa jej tep spojil s Anovým v jednej látke, ktorú mala na sebe. Stáli sme oproti sebe, nahé len v plavkách, ktoré pred chvíľou patrili tej druhej, a An bol v oboch, v čiernej na mne aj v malinovej na nej, rozdelený a celý naraz.
"Vidíš," povedala Martina pomaly. "To je to, čo znamená viesť. Nie ho držať. Ale vedieť, kde je, v každej sekunde, na koži, pod prstami, pod jazykom."
Pristúpila ku mne. Prsty jej prešli po boku, po čiernej lycre, a ja som cítila Anov tep priamo pod jej dotykom. "A teraz ho ponesieš," povedala a potiahla reťaz, ktorá mi stále visela z boku. "Do obývačky. Na gauč. A tam mu ukážeš, čo je to byť nesený."
Viedla ma dnu. Balkónové dvere sa za nami zatvorili, mesto zostalo vonku, a ja som kráčala za ňou cez obývačku, bosá, v čiernych plavkách, ktoré sálali jej teplom, s reťazou cinkajúcou o stehno. Martina ma priviedla k gauču a potiahla reťaz, až som si kľakla na mäkký poťah. Potom si sadla oproti mne, prekrížila nohy, a pozrela na mňa zdola.
"Ukáž mu," povedala. "Ako vyzeráš, keď ho nosíš."
Zavrela som oči. Cez čiernu lycru na rozkroku som cítila Anov tep, rýchly, hladný, a cez niť som cítila Martininu pozornosť, ostrú ako nôž. Posunula som sa, stehnami proti látke, bokmi v pomalom kruhu, a cez hodváb sa mi rozliala vlna, ktorá nemala mena. Anov dych. Anova túžba. Anovo telo, ktoré ma obopínalo, pritláčalo sa mi k rozkroku, k bokom, k stehnám, a ja som sa oňho triela, pomaly, vedome, pre neho aj pre Martina.
"Takto," povedala Martina. "Presne takto."
Zrýchlila som. Lycra sa mi kĺzala po rozkroku, mokrá, šmykľavá, a každý pohyb rozlieval teplo od klitorisu až po konečky prstov. Cez niť som cítila, ako Martina sleduje, ako jej tep nabieha, ako sa jej dych skracuje, a cez lycru na svojom tele som cítila Anov tep, rozbehnutý, horúci.
"Chcem," povedala som a hlas sa mi zlomil. "Chcem ho cítiť. Celého. V sebe."
Martina vstala. Pristúpila ku mne, sklonila sa a stiahla mi plavky z bokov. Lycra kĺzala po stehnách, po kolenách, spadla na gauč, a ja som ostala nahá, s reťazou stále prichytenou o bok, s dychom, ktorý sa mi lomil v hrdle. Martina vzala čiernu lycru a pritlačila mi ju na rozkrok, mokrú, teplú, a potom ju začala posúvať, pomaly, medzi moje pierka, pozdĺž môjho klitorisu, kým som sa neroztriasla pod jej prstami.
"Takto," povedala. "Takto ho cítiš. A on cíti teba."
Látka sa mi tlačila na klitoris, mokrá, teplá, a cez ňu som cítila Anov tep, rýchly, hladný, priamo na koži. Martina s ňou pohybovala, pomaly, pozdĺž mojich pierok, a každý ťah rozlieval teplo až do brucha. Zalapala som po dychu.
"Takto," povedala. "Nechaj ho cítiť, ako ťa rozoberá."
"Nechaj ma," vydýchla som. "Prosím."
Martina sa usmiala. Vytiahla čiernu lycru z môjho rozkroku a hodila ju na gauč vedľa mňa. Potom si sadla na mňa, obkročmo, stehnami mi zovrela boky. Cez malinovú lycru na svojom rozkroku som cítila jej teplo, presakujúce cez látku, a cez niť jej vzrušenie, ostré a nepokojné.
Vytiahla z vrecka kabáta tenkú zlatú reťaz, tú istú, ktorou ma viedla parkom. Prstami mi zovrela zápästia, položila mi ich nad hlavu, na operadlo gauča, a začala mi ich ovíjať reťazou. Kov cinkal o kov, oťahoval sa mi okolo zápästí, a keď zapäla karabínku, cítila som, ako sa mi ruky stiahli k sebe, pevne, takže som sa nemohla pohnúť.
"Tak," povedala Martina a sadla si mi na brucho. "Teraz si moja."
Potiahla za reťaz, skontrolovala, či drží. Potom sa usala, posunula sa dolu, až kým sa jej rozkrok nedotkol môjho. Cez malinovú lycru som cítila jej vlhkosť, presakujúcu cez hodváb, a cez lycru na jej tele Anov tep, rýchly, dychčivý. Moje ruky boli znehybnené nad hlavou, prsia sa mi dvíhali s dychom, a Martina sa na mňa pozerala, pomaly, zhora.
"Počuješ ho?" spýtala sa. "Ako tĺkne v látke, keď sa o teba triem?"
"Počujem."
"Tak mu ukáž, čo s ním robíš."
Pohla sa. Kĺzala sa po mojom bruchu, bokmi v pomalom kruhu, a malinová lycra sa jej triela o moju pokožku, mokrá, šmykľavá. Cez ňu som cítila Anov tep, priamo na koži, rozbehnutý, horúci. Zavrela som oči. Pohla sa rýchlejšie, stehnami mi zvierala boky, a lycra sa mi kĺzala po bruchu, po prsiach, po krku.
"Takto," povedala. "Presne takto. Cítiš ho vo mne?"
"Cítim," vydýchla som. "V tebe. Vo mne. Všade."
Zrýchlila. Sedela na mne, obkročmo, ruky na mojich ramenách, a kĺzala sa po mojej pokožke, s malinovou lycrou pritlačenou k môjmu bruchu, k mojim prsiam, k mojim perám. Každý ťah rozlieval teplo od rozkroku až po konečky prstov, ktoré som mala zovreté v reťazi nad hlavou. Cez niť som cítila, ako An dýcha, ako sa jej tep spája s mojím, ako sa tri tlkoty spájajú do jedného.
Posunula sa dolu. Kĺzala sa po mojich stehnách, až kým sa jej rozkrok nedotkol môjho, a cez malinovú lycru som cítila jej vlhkosť, horúcu, presakujúcu. Začala sa trieť. Pomaly, vedome, bokmi v rytme, ktorý mi rozlieval teplo od klitorisu až po brucho. Lycra šušťala o moju pokožku, mokrá, šmykľavá, a ja som cítila Anov tep priamo v mieste, kde sa naše telá stretli.
"Chcem ťa," povedala Martina a hlas sa jej zlomil. "Chcem ťa cítiť. Celú."
Stiahla si plavky bokom. Lycra sa jej posunula, mokrá, napnutá, a jej rozkrok sa dotkol môjho, pierko o pierko, klitoris o klitoris. Zalapala som po dychu. Bola horúca, mokrá, šmykľavá, a keď sa začala trieť, cítila som každý jej pulz, každý jej dych, každý jej tep cez otvorenú látku.
"Martina," vydýchla som. "Prosím."
"Čo chceš?"
"Chcem ťa. Chcem ťa cítiť, keď prídeš."
Zrýchlila. Kĺzala sa po mne, pierkom o pierko, s malinovou lycrou posunutou bokom, s Anovým tepom priamo medzi našimi telami. Moje ruky boli zovreté v reťazi, prsty zovreté, dych sa mi lomil v hrdle. Cítila som, ako sa jej tep rozbieha, ako sa jej dych skracuje, ako sa jej telo napína nad mojím.
"Už," povedala. "Už, prosím."
Vytiahla čiernu lycru zo zeme. Tú, v ktorej bol An, tú, ktorú som pred chvíľou mala v ústach, tú, ktorá sálala jej teplom aj jeho tepom. Otočila prsteň na prste a zašepkala formula. Zlatý vzduch sa zahustil, a čierna lycra sa začala meniť. Hodváb stvrdol, pretiahol sa, zmenil tvar. Zostal z neho dlhý, hladký, čierny predmet, s hlavicou, ktorá zachytávala svetlo.
"Drž sa," povedala Martina a pritlačila mi ho na rozkrok.
Votrela ho do mňa. Pomaly, hlboko, a ja som zalapala po dychu, keď sa mi usadil vnútri, plný, horúci, pulzujúci. Cez neho som cítila Anov tep, priamo v sebe, rozbehnutý, hladný. Martina ho zovrela, pohladila, pootočila, a ja som sa vyklenula pod ňou, s rukami zovretými v reťazi nad hlavou.
"Takto," povedala. "Takto ho cítiš. A on cíti teba."
Sedela na mne, obkročmo, s malinovou lycrou posunutou bokom, s mojím rozkrokom proti svojmu, a kĺzala sa po mne, s Anom vo vnútri, s jeho tepom medzi našimi telami. Každý ťah rozlieval teplo od klitorisu až po konečky prstov, ktoré som mala zovreté v reťazi. Zrýchlila. Jej dych sa skracoval, telo sa napínalo.
"Už," vydýchla. "Už, prosím."
Jej prstami prešla po mojom klitorise, pomaly, vedome, a ja som sa rozochvela pod ňou. Cítila som to v sebe. Tlak, ktorý rástol v bruchu, vlnu, ktorá sa dvíhala z rozkroku, kde som mala Ana vnútri, a šírila sa cez celé telo. Martina sa o mňa triela rýchlejšie, zúfalejšie, a cez niť som cítila, ako sa jej tep rozbehol do šialenstva.
"Poď," povedala. "Poď so mnou."
Otočila prsteň. Formula, ktorú zašepkala, mi prebehla cez kožu ako iskra. A čierny predmet vo mne, An, sa začal meniť. Rozrástol sa, nabehol, pulzoval novým teplom, ktoré mi rozlialo vlnu po celom tele. Zostal vo mne, väčší, plný, a jeho tep bil priamo proti mojim stenám, rýchly, hladný.
"Sústreď sa," povedala Martina a prstami mi zovrela zápästia, stále zovreté v reťazi. "Cíť, ako prichádza."
Chapter excerpt truncated at the edge.