Chapter 6: The Evening Return
Vidiecke cesty boli dlhé a prašné. Martina šoférovala so zameraním vodiča, ktorý sa bojí zablúdiť, a An sedel v jej šortkách, ticho, pritlačený k lycre, ktorá sa jej leskla na bokoch. Cez niť som ho cítila, ako vníma každý hrboľ, každú zákrutu, každé spomalenie pred mlákou. Bol to celý deň. Celý deň som ho cítila byť tam, medzi jej nohami, a on ani raz nepovedal, že by chcel inak.
„Už by sme mali byť blízko," povedala Martina a naklonila sa k volantu. „Tvoja babička býva tam, kde končí asfalt?"
„Tam, kde končí asfalt, začína jej záhrada. Stará škola."
Auto vošlo na štrkovú cestu. Okolo nás sa tiahli lipy, staré, hrubé, s kôrou popraskanou od rokov, a medzi nimi stál dom. Drevený, s bielou omietkou, s oknami, ktoré sa v zapadajúcom slnku leskli ako med. Na verande stála žena v svetri, s rukami prekríženými na hrudi, a pozerala na nás, ako keby nás čakala celý deň.
„To je ona," povedala som.
Martina zastavila. Vypnula motor a na chvíľu zostala ticho, s rukami na volante. Potom sa pozrela na mňa.
„Ako sa mám zachovať, keď má na sebe môj kamarát v šortkách?"
„Normálne."
„Normálne. To je všetko?"
„Babička si nič nevšimne. Je stará, ale nie slepá. A ty máš na sebe čierne šortky, ktoré vyzerajú úplne normálne."
Martina sa usmiala. Otvorila dvere a vystúpila, a ja som videla, ako sa jej mihalnice na chvíľu pritisli, keď sa jej lycra prehodila cez An pod ňou. Cez niť prišlo ticho, ktoré nebolo tiché. Ticho človeka, ktorý sa práve zobudil do tela, ktoré nepozná.
Babička čakala na verande. Keď sme sa priblížili, natiahla ruku, chytila ma za tvár a pozrela na mňa tými očami, ktoré videli všetko a hovorili málo.
„Lenka. Si chudšia."
„Ahoj, babi."
Pozrela na Martinu. Zhora nadol, pomaly, s úsudkom, ktorý si nechávala pre seba. Potom jej oči klesli na šortky.
„A ty si Martina. Tá, o ktorej mi Lenka písala."
„Písala?"
„Veľa." Babička sa usmiala, bez zubov, ale s humorom. „Poďte ďalej. Večera je na stole, ale najprv sa umyte. Z tej cesty ste celí zaprášení."
Vošli sme do haly. Teplo domáceho kozuba, vôňa dreva a jabĺk, kríž na stene a hodiny, ktoré tikali pomaly, ako staré srdce. Martina kráčala vedľa mňa a ja som cez niť cítila, ako An vníma nové miesto. Každú dosku podlahy, každý závan vetra z pootvoreného okna, každý zvuk babičkiných papúč na dlážke.
„Izba je hore," povedala babička a ukázala na schody. „V podkroví. Je tam posteľ, stolík a okno na záhradu. Myslím, že sa vám tam bude páčiť."
Martina poďakovala a chytila našu batožinu. Keď sme stúpali po schodoch, počula som za nami babičkin hlas, tichý, skoro pre seba.
„Ten pes na zadnom sedadle. Je to tvoj?"
„Áno," povedala som. „Volá sa Gumák."
„Hmm. Na psíka je malý. Ale dobre."
Schody vrzali. Každý krok Martiny niesol An so sebou, a ja som ho cítila, ako sa pod lycrou napína, ako sa jej šnúrka šmýka po vnútornej strane stehna, ako sa jej koža zahrieva pod čiernou látkou. Na poschodí svietilo oranžové svetlo, mäkké, ako med, a dvere na konci chodby boli otvorené.
Izba bola malá. Drevo, omietka, posteľ s perinou, ktorá voňala levanduľou. Martina odhodila batožinu na zem a sadla si na okraj postele. Pozrela na mňa, s prsteňom na prste, ktorý sa v tom svetle leskol ako oheň.
„Takže tu sme," povedala. „U tvojej babičky. S mojím kamarátom v šortkách."
Cez niť prišla vlna. An sa pohol, jemne, ako keď sa niekto natiahne v spánku a zistí, že je stále na mieste.
„Počuješ to?" spýtala sa Martina a poklepala si po stehne. „Počuješ, že sme tu?"
Vlna. Silnejšia.
„Myslím, že počuje," povedala som. „A myslím, že sa mu to páči, viac, než sa bojí."
Martina sa zasmiala. Potom si ľahla na posteľ, s rukami za hlavou, a pozrela na strop.
„Takže," povedala. „Čo urobíme s tebou, An? Si v šortkách, ktoré som si kúpila dnes popoludní. Si vo mne, pod lycrou, celý deň. A teraz sme v tme, v izbe mojej babičky, a ja mám pocit, že by som ťa mala vyprať."
Cez niť prišla reakcia. Nie slovo. Ticho, ktoré sa zlomilo, ako keď niekto zadrží dych.
„Do práčky," povedala Martina a pomaly si stiahla šortky z bokov. „Si špinavý, An. Si celý deň na mieste, kde sa potí, kde je teplo, kde si sa dotýkal vecí, ktoré sa nesmú dotýkať. Potrebuješ prať."
Šortky sa jej zošmykli po stehnách, po kolenách, a ja som videla, ako sa pod nimi objavila čierna lycra, lesklá, mokrá od tepla, ktoré tam celý deň pracovalo. An bol tam, v nej, pritlačený k látke, ktorá sa mu stala kožou.
„Neboj sa," povedala Martina a postavila sa. „Nepôjdeš do práčky. Ešte nie. Najprv si užijeme toto."
Položila si ruku na rozkrok. Cez niť prišla Anova reakcia, rýchla, hladná, a ja som cítila, ako sa jej látka stiahla pod prstami.
„Chceš, aby som ťa vyzliekla?" spýtala sa. „Celého, až na kožu, ktorá nie je koža?"
Vlna. Silná. Takmer prosbová.
„Myslím, že to znamená áno," povedala som.
Martina sa usmiala. Potom pomaly, vedome, začala ťahať šortky dole, cez boky, cez stehná, cez kolená, a ja som videla, ako sa An pod ňou prezrádza. Čierna lycra sa odlepila od jej kože a pod ňou sa objavila biela čipka. Jeho čipka. On.
„A je tu," povedala Martina a chytila sa za boky. „Môj kamarát, ktorý je celý deň so mnou. Môj An."
Stála tam, v šortkách stiahnutých na kolenách, s Anom medzi stehnami, a ja som videla, ako sa jej koža leskne od vlhkosti, ktorá nebola jej. Čipka bola mokrá, prilnutá, a cez ňu som cítila jeho tep, rýchly, roztrasený, ako keď niekto vie, že sa blíži.
„Lenka," povedala Martina a pozrela na mňa. „Pomôžeš mi ho vyzliecť?"
Pristúpila som bližšie. Kľakla som si pred ňu, medzi jej stehná, a položila som ruku na čipku. Cez niť prišlo jeho vedomie. Cítil moju dlaň, moje prsty, moju blízkosť, a ja som cítila jeho, celú tú vrstvu látky, ktorá mu bola telom, všetko to napätie, ktoré sa mi pod prstami chvelo.
„An," povedala som ticho. „Cítiš ma?"
Vlna. Áno. Cíti.
Potiahla som za šnúrky. Pomaly, vedome, ako keď sa rozväzuje uzol, ktorý drží niečo vzácne. Čipka sa uvoľnila, odlepila od jej kože, a ja som ju stiahla dole, po stehnách, po kolenách, až kým nebola v mojej ruke, mokrá, horúca, živá.
Martina sa zasmiala. Bola nahá od pása dole, s prsteňom, ktorý na jej prste žiaril, a s Anom, ktorý bol v mojej ruke ako malý kus látky, ktorý dýcha.
„Takže," povedala a pozrela na mňa. „Teraz máme dve možnosti. Vrátime ho do ľudskej podoby a pošleme ho dole k babičke na večeru. Alebo ho necháme tak a dáme ho do práčky, aby si zapamätal, kto ho nosil celý deň."
Pozrela som na látku v mojej ruke. An bol tam, tichý, čakajúci, a ja som cítila cez niť jeho rozhodnutie skôr, než som ho počula.
„Práčka," zašepkala Martina, akoby mi čítala myšlienky. „Dnes večer spravíš niečo, čo si ešte nerobil, An. Budeš piť z práčky."
Otočila prsteň na prste a ja som videla, ako sa jej oči rozžiarili tým istým svetlom, ktoré žiarilo z kovu.
„A budeme pri tom stáť," povedala. „A budeme sa pozerať."
Práčka doprala s tichým, spokojným zavrčaním. Martina otvorila dvierka a z bubna vytiahla čipku, ktorá sa leskla, čistá, voňavá, akoby sa vôbec nič nestalo. Otočila prsteň. An stál v kúte izby, blažený, s vlasmi ešte vlhkými, v čistom tričku, ktoré jej Martina hodila.
„Cítiš sa lepšie?" spýtala som sa.
„Cítiť ako nový," povedal a usmial sa. „Aj keď neviem, či sa mi to páči viac ako byť v tebe."
„Poď," povedala Martina. „Babička čaká."
Dolu voňala večera, zemiaky a majorán, a babička sedela pri stole s rukami založenými, ako sudkyňa. Nazerala na nás, na An, na Martinu, a potom jej oči klesli na prsteň. V tom momente stuhla.
„Lenka," povedala ticho. „Kde si prišla k tomu prsteňu?"
„Ty si mi ho dala, babi. Na Vianoce pred dvoma rokmi."
„Ja som ti ho dala." Nie otázka. Tvrdé zistenie. Natiahla ruku, chytila ma za zápästie a pritiahol si ju k svetlu lampy. Odrbala prstom po kameni, jemne, skoro nežne. „Takže si ho nosila. A nevedela si?"
„Vedela som, čo je zač. Používala som ho."
Babička odtiahla ruku. Pozrela na Martinu, na An, na psa, ktorý spal pod stolom, a potom pomaly, s dychom, ktorý sa jej trochu zlomil, povedala:
„Arabelin prsteň. Tak sa volá. Tvoj starý otec mi ho daroval v roku, keď sme sa vzali. Povedal mi, že je to rodinné dedičstvo, že s ním jeho babička premieňala parazity na mydlo a mrkvu na zlato, keď bolo zle. Smiali sme sa tomu. Nechceli sme tomu veriť."
Martina si sadla. Ticho. Nechala ju rozprávať.
„Prvý rok sme ho používali na hlouposti. Premenil som ho na nočnú košeľu, keď nechcel ísť spať. On zasa na vankúš, keď som bola zadĺžená. Smejeme sa, že to je najlepšie manželstvo, aké kedy prsteň spojil. A bolo to tak. Bolo to dobré. Bolo to ako hrať sa s ohňom, ktorý hreje, ale nehorí."
Nabrala si zemiak. Jedla, pomaly, s dlhými pauzami, a my sme čakali.
„Potom prišla zima, keď sme zostarli trochu viac," povedala. „Starý otec začal byť zatrpknutý. Nedostal prácu, ktorú chcel. Susedia ho prestali zdravit. A jedného večera, keď sa vrátil domov opitý a trieskal po skrinkách, som mu povedala, že toto nie je ten človek, ktorého som si vzala."
Odložila vidličku. Oči mala tvrdé, starecké, ale žili.
„On sa na mňa pozrel a povedal: Tak mi ukáž, čo so mnou prsteň spraví, keď sa neovládam. A ja som sa zahrala. Premenila som ho na papuču. Na nočný stolík. Na hrebeň. Všetko bolo zábavné, všetko bolo v poriadku, kým to bolo vtipné. Ale potom som ho nechala premeneného na hrebeň celú noc. Pretože som sa hnevala. Chcela som, aby cítil, aké to je byť ticho a bez hlasu, keď sa chcem porozprávať."
Babička sa odmlčala. Vzala si pohár vody, napila sa, a potom povedala:
„Ráno som ho vrátila. Ale niečo sa zmenilo. Prsteň sa mi už nedal do ruky tak ako predtým. Ležal na stole a svietil. A starý otec sa ma spýtal: Prečo si ma nechala tam celú noc? Čo ti to dalo?"
„Čo si mu odpovedala?" spýtala sa Martina.
„Nič. Nemala som odpoveď. Vedela som len, že sa mi páčilo, že som ho mala tam, tichého, bez hlasu, že som ho ovládala. Že som ho nevrátila, pretože som chcela cítiť tú moc. A vtedy som pochopila, že prsteň nie je hračka. Je to zrkadlo. A keď sa do neho pozrieš a vidíš v ňom niečo, čo sa ti páči, a páči sa ti to príliš, stratíš sa."
An ticho položil vidličku. Pozrel na mňa, na Martinu, na prsteň, ktorý jej stále leskol na prste.
„Čo sa stalo potom?" spýtal sa.
„Starý otec ochorel. Nie z prsteňa. Zo staroby, z hnevu, zo života, ktorý si nevybral. Ale v posledných týždňoch som ho držala za ruku a prsteň mi ležal na nočnom stolíku, tichý, nehybný. On sa ma raz spýtal, či ho mám ešte. Povedal som, že áno. Povedal, že ho mám dať niekomu, kto si to zaslúži. Nie komu, kto to chce. Kto si to zaslúži."
Babička pozrela na mňa. Dlho. Potom na Martinu a An.
„Prsteň sa viaže na ľudí, ktorí ho nosia. Na tých, ktorí sa ho dotýkajú. Niekedy na tých, ktorých premení." Zdvihla ruku, na ktorej nemala prsteň, a pohladila vzduch, akoby hladila niečo neviditeľné. „Keď ho použiješ na lásku, na smiech, na hru, je to ako voda. Umyje a osvieži. Keď ho použiješ na ovládanie, na zneužívanie, na to, aby si niekoho ponížil, pretože sa ti to páči viac ako jeho dobro, stane sa iným. Stane sa horúcim. Stane sa žltým. A ty už nebudeš vedieť, kto ho ovláda."
Martina stíchla. Prsteň na jej prste mierne žiaril, teplý, zlatý, a ja som videla, ako sa jej dlaň na chvíľu chvela, skôr než ju položila na stôl.
„Takže," povedala pomaly. „Varuješ nás?"
„Áno." Babička sa usmiala. Starým úsmevom, ktorý vedel viac, než hovoril. „Varujem vás. Pretože som vás videla dnes popoludní, ako sa hráte s tým psom, ako ho nosíš na ruke, a videla som, ako sa na seba pozeráte. Nie s nenávisťou. Nie s túžbou ovládať. S niečím, čo sa podobá láske. To je dobré znamenie."
Vstala. Obliala nám ešte zemiaky a položila na stôl tanier s jablkovým rezom.
„Ale pamätajte," povedala a sadla si späť. „Keď vám prsteň raz ukáže, že sa vám páči viac moc ako ten, koho premieňate, prestaňte. Na pár dní. Na mesiac. Kým si nebudete istí, že ešte viete, kto ste."
An pozrel na mňa. Martina sa pozrela na mňa. A ja som cítila cez niť všetko naraz, tri tepy, jeden rytmus, ktorý sa spájal v mojom vnútri ako uzol, ktorý sa neuvoľňuje.
„Babi," povedala som ticho. „Čo sa stalo s tvojím starým otcom, keď si ho nechala premeneného? Uzdravil sa?"
Babička dlho mlčala. Potom si odhrnula rukáv svetra a ukázala nám na vnútornej strane zápästia malú, bledú jazvu, ktorá vyzerala ako ohnutá línia.
„Toto mu prsteň zanechal," povedala. „Keď som ho konečne vrátila, mal na zápästí túto čiaru. Bola tam, kým nezomrel. A ja som ju nosila na svojom, aby som nezabudla, že moc nie je zadarmo."
Martina si odhrnula rukáv. Na jej zápästí nebola jazva, ale prsteň na jej prste sa zrazu rozžiaril, teplo, ktoré prešlo do mojej dlane cez niť, a ja som cítila, ako An vstal a postavil sa k nám.
„Takže," povedala babička a pozrela na nás tri. „Viete, čo robíte?"
Martina sa na mňa pozrela. Na An. Na prsteň, ktorý jej svietil ako oheň v tme jesenného večera.
„Myslím, že sa to učíme," povedala.
Babička sa usmiala a dojedla jablkový rez.
Babička utrela omrvinky z obrusu do dlane. Pozrela sa priamo na Martinu, ktorej prst sa stále zľahka trblietal zlatým odleskom kovu.
„Daj mi ho na chvíľu,“ povedala babička tichým, pevným hlasom. „Zdá sa, že ste zabudli, čo všetko ten prsteň dokáže. Hráte sa s ním na schovávačku a látky, ale jeho skutočná podstata leží inde.“
Martina bez zaváhania stiahla obrúčku z prsta a podala ju starej žene. Kov v babičkinej vráskavej ruke okamžite pulzoval hlbokým, pokojným svetlom. Niť medzi nami troma nezmizla, len sa roztiahla do širokého kruhu, ktorý teraz zahŕňal celú kuchyňu.
„Poďte za mnou,“ prikázala babička, vstala od stola a vykročila do chladného večerného vzduchu na dvore.
Kráčali sme za ňou po zarastenej tráve až k starej drevenej stodole. Dosky na nej boli sivé od dažďa, strecha mierne prepadnutá a zvnútra páchla stuchlinou, starým senom a hrdzavým náradím. Babička sa postavila do stredu prašného priestranstva pred vrátami.
„Sledujte,“ povedala, nasadila si prsteň na ukazovák a pomaly, s dokonalou istotou ním otočila o polovicu závitu.
Vzduchom prebehol hlboký basový tón, akoby niekto rozoznel obrovský zvon ukrytý pod zemou. Staré trámy stodoly sa zavlnili ako hladina rybníka. Sivé dosky sa premenili na tmavé, dokonale opracované masívne drevo, ktoré voňalo po včelom vosku a terpentíne. Čelná stena sa celá rozpadla na tisíce drobných iskier a namiesto nej vyrástlo obrovské presklené priečelie s posuvnými sklenenými stenami, ktoré viedli na priestrannú drevenú terasu s výhľadom na hviezdy.
Vošli sme dnu s otvorenými ústami. Vnútri sa rozkladal rozľahlý ateliér s vysokým stropom. Na jednej strane stáli maliarske stojany, pripravené plátna a kriedy, na druhej strane lesklé klavírne krídlo, akustické gitary a moderné ozvučenie. Uprostred dominoval masívny barový pult z lešteného duba, za ktorým sa ligotali police plné krištáľových pohárov, a okolo neho boli rozostavené mäkké kožené sedačky.
„Vidíte?“ usmiala sa babička a stiahla si prsteň z prsta. Obrátila sa ku mne. „Teraz ty, Lenka. Ukáž mi, čo v tebe je. Urob niečo podobné. Nie hračky, nie spodnú bielizeň. Priestor.“
Vzala som prsteň do dlane. Bol prekvapivo ťažký a hrial ako čerstvo vytiahnutý z pece. Nasadila som si ho na prst a zavrela oči. Dlho som rozmýšľala, čo vlastne potrebujeme. Spomenula som si na staré podkrovie, na prach, na pavučiny v rohoch a na úzku posteľ, kde sme sa mali tlačiť. Chcela som niečo, kde budeme môcť slobodne dýchať, kde sa naše telá nebudú musieť skrývať.
Pevne som chytila kameň a otočila ním proti smeru hodinových ručičiek.
Celý dom sa zatriasol. Zvuk bol mohutný, pripomínal praskanie ľadu na jarnej rieke. Cez niť som cítila, ako Martina aj An zadržali dych. Pozreli sme hore na dom. Celé podkrovie sa podvihlo o meter vyššie, staré škridly sa v zlomku sekundy prečistili do lesklej terakoty a v drevenom štíte pribudli tri veľké vikierové okná. Vzduchom zaviala vôňa borovicového dreva a čerstvej bielizne. Celé poschodie sa prestavalo na luxusný apartmánový komplex vo vidieckom štýle s troma prepojenými izbami, vlastnou kúpeľňou a krbom, z ktorého už stúpal jemný dym.
Babička hlasno híkla a položila mi ruku na rameno. „Výborne, dievča moje. Skutočne výborne. Máš v sebe viac zo starého otca, než som si myslela.“
Stiahla som prsteň a s úsmevom som ho podala Martine. „Tvoj ťah, ryšavka.“
Martina vzala prsteň. Jej zelené oči sa v prítmí ateliéru zaleskli nebezpečným, dravým svetlom. Chvíľu sa nehybne dívala do tmy za domom, kde stál starý, divoko zarastený ovocný sad plný suchých konárov a hnijúcich jabĺk v neprestupnom kroví.
Potom prudko a rázne otočila prsteňom na prste.
Zem pod nohami zavibrovala tak silno, až sa sklenená stena ateliéru jemne zachvela. Zo zeme vystúpil hustý, striebristý magický opar, ktorý sa valil cez záhradu ako morská vlna. Suché stromy praskali, narovnávali sa a pred našimi očami vyháňali sýtozelené listy a ťažké, zrelé plody. Jablká, hrušky a slivky žiarili v mesačnom svite. Uprostred nového, dokonalého sadu sa z hmly vynoril vyrezávaný drevený altánok obrastený popínavými ružami. Cez trávnik začal zurčať priezračný potôčik s kamenistým dnom, na konci aleje sa usadil malý, tichý včelín s maľovanými úľmi a k tomu všetkému viedol elegantný, hladko vydláždený kamenný chodník lemovaný lucernami.
Babička uznanlivo pokývala hlavou a ticho zahvízdala. „Sila a presnosť. To sa mi páči.“
Martina sa hrdo pousmiala, stiahla šperk a podala ho Anovi. An sa na prsteň pozrel tak, akoby mu podávala horiaci uhoľ. Bol zvyknutý byť tým, čo sa mení, nie tým, kto premieňa realitu okolo seba. Dlho stál, hľadel na kov a nevedel, čo má spraviť.
„No poď,“ postrčila som ho jemne do chrbta. „Teraz ty. Ukáž nám, čo sa skrýva v tvojej hlave.“
An si neisto nasadil prsteň na prst. Zhlboka sa nadýchol, zatvoril oči a pomaly, trochu trasľavo ním otočil.
Zem pod našimi nohami sa zrazu mierne nadvihla. Cítila som ten pohyb v kolenách, akoby sme stáli na palube lode, ktorá prekonala jedinú malú vlnu. Potom pôda znova klesla naspäť a rozhostilo sa úplné ticho.
Sad ostal rovnaký. Ateliér stál na svojom mieste. Podkrovie žiarilo teplým svetlom. Vôbec nič sa nezmenilo.
Martina sa uškrnula a babička zdvihla obočie. „To bolo všetko, chlapče?“
An sa na nás pozrel, nespustil oči z mojej tváre a potom sprisahanecky, žartovne žmurkol. Bez jediného slova sa otočil a rukou nám naznačil, aby sme ho nasledovali späť do prestavanej stodoly.
Kráčali sme za ním k masívnemu barovému pultu. V zadnom rohu ateliéru, kde predtým bola len holá stena z lešteného dreva, sa objavil ťažký kamenný portál. V ňom zívalo záhadné schodisko, vysekané z tmavého mramoru, vedúce hlboko pod zem, do suterénu, ktorý tu pred minútou rozhodne neexistoval.
Stupne boli osvetlené jemnými zapustenými svetlami. Zostupovali sme po nich a s každým krokom sa vzduch stával teplejším, vlhkejším a voňal po eukalypte, horúcich kameňoch a starom dubovom dreve s tónmi vyzretého hrozna.
Dole pred nami stáli obrovské dvojkrídlové dvere z tepaného železa a matného skla. An sa k nim postavil, položil ruky na madlá a s tichým cvaknutím ich rozrazil dokorán.
Všetky tri sme zhíkli úplne naraz.
Pred nami sa otvoril dychberúci podzemný svet. Na pravej strane sa rozprestieralo súkromné wellness centrum s priestranným bazénom z tmavého kameňa, v ktorom sa trblietala tyrkysová voda s jemným vírením bubliniek. Vedľa bazéna dymila fínska sauna s presklenou stenou a rad ležadiel vystlaných hrubými bielymi plachtami.
Na ľavej strane, oddelený len mohutnou presklenou stenou, sa ťahal tradičný klenbový vínny sklep z režných tehál. Stovky zaprášených, ale starostlivo uložených fliaš odpočívali v drevených stojanoch, pričom každá polica niesla mosadzný štítok s ročníkom a pôvodom archívnej zbierky tých najvzácnejších vín, aké kedy tento kraj vyprodukoval. Uprostred sklepa stál masívny degustačný stôl so zapálenými sviecami a pripravenými pohármi.
„Ty si sa teda prekonal,“ zašepkala Martina a jej ruka automaticky skĺzla na jeho rameno.
Cez niť som cítila Anovu tichú, nesmiernu hrdosť. Nebol to len náš spoločník, ktorého sme mohli obliekať a tvarovať podľa vlastnej vôle. Bol to muž, ktorý presne vedel, po čom túžime, keď sa deň skončí a zábrany padnú.
Babička prešla popri bazéne priamo do vínneho sklepa, natiahla ruku a vytiahla z police zaprášenú fľašu s vyblednutou etiketou z roku jej vlastnej svadby. Usmiala sa, prešla prstom po skle a pozrela sa na nás troch.
„Zdá sa,“ povedala babička, kým položila fľašu na drevený stôl, „že táto noc ešte len začína.“ sadla si na masívnu vyrezávanú stoličku a pokynula nám, aby sme urobili to isté.
Vytiahla zo zásuvky stola vývrtku a štyri ťažké krištáľové poháre. Korok vyšiel s tichým puknutím, ktoré sa odrazilo od kamenných klenieb. Vzduchom sa rozliala vôňa sušených sliviek, tabaku a starej tmavej zeme. Babička naliala do každého pohára tmavočervenú tekutinu a potom položila ruky na stôl.
„Viete, prečo vám ten prsteň doteraz dovolil len hračky a steny?“ spýtala sa babička a pozrela na mňa ponad plameň sviečky.
Pokrútila som hlavou. Martina si prisadla bližšie ku mne a An ostal stáť za našimi chrbtami. Cítila som jeho prsty na svojom pleci, teplé a pevné. Niť medzi nami jemne pulzovala v rytme babičkinho dychu.
„Pretože ste si mysleli, že meníte len formu,“ povedala babička a napila sa vína. „Doteraz ste verili tomu, čo sa hovorí v rozprávke. Že stačí otočiť kameň, niečo si priať a telo sa stane šatami, zvieraťom alebo priestorom. Ale ten prsteň nebol ukovaný pre rozprávky. Arabela bola len meno, ktoré mu dali ľudia, keď sa ho báli nazvať pravým menom.“
„Aké je jeho skutočné meno?“ spýtala sa Martina.
„Pečať Krvi a Vôle,“ odpovedala babička ticho. „Starý otec mi to povedal až vtedy, keď ležal na smrteľnej posteli a ruka mu horela horúčkou. Tento kov nie je zlato. Je to zliatina vykovaná v zemi, ktorá nepozná slnko, a kameň v ňom nie je drahokam. Je to skamenená kvapka krvi prvého tvora, ktorý sa dobrovoľne vzdal svojej slobody pre iného.“
An sa mierne pohol. Cítila som cez niť, ako mu v hrudi preskočilo srdce, presne tak, ako keď na seba bral čiernu lycru a bielu čipku.
„Prsteň sa nekŕmi slovami,“ pokračovala babička a prstom ukázala na Anovu ruku, na ktorej stále spočíval prsteň. „Kŕmi sa odovzdaním. Čím viac sa jeden z vás podriadi, tým hlbšie sa prsteň zažerie do vašej podstaty. Ak niekoho premeníš z donútenia, ako ja starého otca na ten hrebeň, kov stvrdne a praskne tvoje srdce. Ale ak sa niekto podvolí rád, ak túži byť vlastnený, prsteň odomkne niečo, o čom ste ani nesnívali.“
„Čo odomkne?“ spýtala som sa s hrdlom stiahnutým zvedavosťou.
„Trvalé spojenie duší,“ zašepkala babička a položila dlaň priamo na Anovu ruku. „Keď sa rituál dokončí, už nebudete potrebovať otáčať kameňom. Prestanete byť oddelenými bytosťami. Budeš môcť vstúpiť do Martininho tela, kedykoľvek sa ti zachce. Martina bude môcť vziať Anovu silu a pretaviť ju do svojho lona. A An... An sa stane živou súčasťou vás oboch, schopný prelievať sa medzi vami bez prsteňa, ako tekuté semeno a krv.“
Martina sa zhlboka nadýchla. Jej tvár ožiarila sviečka a ja som videla, ako jej oči stmavli divokým, neukojiteľným vzrušením. Pozrela na mňa a potom na Anov rozkrok, kde sa pod nohavicami jasne črtal pevný obrys.
„Ako sa ten rituál dokončí?“ spýtala sa Martina bez hanby.
Babička sa uškrnula. V jej vráskavej tvári nebolo ani zrnko pohoršenia, iba pradávne, surové poznanie žien, ktoré vedia, z čoho vzniká život a moc.
„Krvou, slasťou a semenom na oltári zeme,“ riekla babička a vstala od stola. „Musíte sa spojiť priamo tu, na kameni, pod dohľadom krvi v prsteni. Žiadne handry, žiadne schovávanie za látku. Martina si vezme teba, Lenka. Ty si vezmeš chlapca. A prsteň musí byť vo vnútri toho, kto prijíma najväčšiu bolesť a rozkoš zároveň.“
Babička vzala svoju fľašu, otočila sa na opätku a zamierila k schodom. Vo dverách zastala a bez toho, aby sa otočila, dodala: „Kľúč od sklepa nechávam v zámke. Ráno chcem vidieť na podlahe buď troch slobodných ľudí, alebo jedno nerozdeliteľné telo. Vyberte si sami.“
Ťažké dvere sa za ňou zabuchli s dunivým zvukom, ktorý odrezal podzemie od celého sveta.
Zostali sme tam stáť. Ticho bolo také husté, že som počula kvapkanie vody v bazéne a Anov zrýchlený, plytký dych. Martina neodtrhla zrak od môjho pohľadu. Zhodila zo seba košeľu jediným prudkým pohybom. Jej pevné prsia s tvrdými, tmavoružovými bradavkami sa prudko dvíhali.
„Počula si ju,“ povedala Martina chrapľavým hlasom. „Už žiadne hry na predavačky a kabínky.“
Pristúpila k Anovi. Chytila ho za opasok a strhla z neho nohavice aj s trenkami. Jeho chuj vyletel von, napnutý na prasknutie, tmavý a pulzujúci, s kvapkou lesklej tekutiny na žaludi. Martina si pred neho nekľakla. Chytila ho za gule, stisla ich tak silno, až An bolestivo zasyčal, a stiahla mu prsteň z prsta.
„Ľahni si na stôl, Lenka,“ prikázala mi a v jej hlase nebol priestor na odpor.
Vyšla som zo šiat behom sekundy. Moja vagína bola mokrá už od chvíle, keď babička začala hovoriť o krvi. Ľahla som si na chladné dubové drevo, roztiahla nohy dokorán a zaborila prsty do hrán stola. Drevo ma chladilo na zadku, ale vnútro mi horelo ako otvorená pec.
Martina vzala prsteň. Pozrela naňho, napľula naň hustú slinu a potom podišla ku mne. Roztiahla mi pysky dvoma prstami. Cítila som jej horúci dych priamo na klitorise.
„Tento kameň patrí sem,“ zavrčala a bez varovania mi vrazila studený, hrubý prsteň priamo do pošvy.
Vypustila som z hrdla hlasný, zvierací výkrik. Kov bol ľadový a hrubý, rezal ma v úzkom vchode, no hneď ako sa dotkol mojich vnútorných stien, začal páliť. Pálil ako žeravý uhoľ. Cez niť do mňa narazila vlna takej surovej rozkoše, až sa mi pred očami zablyslo. Martina tam vopchala dva prsty, aby zatlačila prsteň ešte hlbšie, až k môjmu krčku.
„Kurva, Lenka, tečieš z toho ako suka,“ zasmiala sa divoko a oblízala si prsty potiahnuté mojím slizom a krvou, ktorú kameň jemne pustil z vnútornej steny.
„An, poď sem,“ prikázala a potiahla ho za ruku. „Vraz ho do nej. Hneď. Chcem cítiť, ako ten kov drvíš svojím kokotom priamo v jej maternici.“
An nečakal. Položil svoje ťažké dlane na moje stehná, roztiahol ma ešte viac a pritlačil žaluď k môjmu otvoru. Keď sa do mňa vnoril, bolo to ako pád do priepasti. Jeho hrubý, navretý úd narazil priamo na prsteň ukrytý v mojich útrobách. Zaskučala som, nechty sa mi zaryli do dreva stola. Prsteň medzi nami vytvoril pekelný tlak. An cítil kov svojím žaluďom, ja som cítila kov zovretý medzi jeho mäsom a svojím telom.
„Do riti, to je úzke,“ zastonal An a prirazil celou váhou.
Kameň v prsteni zažiaril tak prudko, že svetlo prerážalo cez moju bledú pokožku na podbrušku. Videl to on, videla to Martina, ktorá si okamžite vyliezla na stôl rovno k mojej hlave. Rozkročila sa nado mnou, chytila ma za vlasy a vrazila mi svoju šťavnatú, ryšavým ochlpením lemovanú kundu priamo do úst.
„Žer ma, Lenka,“ revala Martina, kým sa bokmi trela o môj nos a pery. „Žer ma, kým ťa ten chlap mrdá!“
Zaborila som jazyk do jej štrbiny. Chutila po soli, pižme a vzrušení. Pila som jej šťavy, kým An vo mne besnel. Každý jeho príraz bol hlboký a bezohľadný. Trieskal do mňa, jeho semenníky plieskali o môj zadok s hlasným, mokrým zvukom, ktorý sa niesol klenbami ako potlesk v prázdnom kostole. Cítila som, ako prsteň vo mne rotuje, ako sa zarezáva a zároveň vysiela elektrické šoky do každej bunky môjho tela.
Niť sa rozpadla. Namiesto nej sa otvorila obrovská rieka. Už som nebola len Lenka. Cítila som Anov kokot, akoby som to bola ja, kto vniká do ženského vnútra, cítila som jeho žily napnuté k prasknutiu, jeho túžbu vystreknúť všetko hlboko do mňa. Zároveň som bola Martinou, cítila som jej vagínu, ktorú som lízala vlastným jazykom, cítila som jej kŕče a divokú túžbu vlastniť nás oboch.
„Ešte, kurva, pridaj!“ kričala Martina, rukami mi zvierala hlavu a tlačila sa mi hlbšie do úst, až som sa skoro dusila jej pyskami. „Cítim to! Ten prsteň sa taví!“
An zrýchlil tempo do zúrivého rytmu. Stôl pod nami vŕzgal a posúval sa po kamennej podlahe. Jeho dych bol trhaný, oči mal prevrátené stĺpkom. Chytil ma za boky tak silno, že tam zajtra budem mať modriny, a začal do mňa búšiť ako zmyslov zbavený. Každý náraz na prsteň spôsobil, že sa mi z hrdla cez Martinino lono dralo neartikulované vytie.
„Už nemôžem, Lenka, striekam!“ zareval An z plných pľúc.
Prirazil naposledy, najhlbšie, ako to šlo, a pritisol sa na mňa celým telom. V tej sekunde Martina zakričala a jej kunda sa mi v ústach stiahla v obrovskom, mokrom orgazme, ktorý mi zaplavil hrdlo. A ja som vybuchla spolu s nimi. Moja pošva začala divoko pulzovať, steny sa zovreli okolo Anovho kokotu a prsteňa.
Z kameňa vo mne vyšľahol prúd tekutého ohňa. Nebola to bolesť. Bola to čistá, spaľujúca extáza, ktorá ma roztrhala na kusy. Anovo horúce semeno vystreklo vo vlnách priamo na žeravý kov prsteňa. Cítila som, ako sa prsteň rozpúšťa. Tekuté zlato a krv sa zmiešali s jeho spermiami a mojimi šťavami, vsiakli do mojich ciev, do môjho maternicového hrdla, prebili sa cez Anovu močovú trubicu späť do jeho semenníkov a cez Martininu vlhkosť na mojom jazyku vystrelili priamo do jej krvi.
Svetlo zhaslo.
Ostali sme ležať na stole v spleti spotených končatín, ťažkého dychu a zápachu čerstvého sexu. An ležal na mne, mäknúci kokot mu pomaly vykĺzol z môjho rozťahaného otvoru a na stehná mi vytiekla hustá zmes bieleho semena a jemného zlatistého prachu. Martina ležala vedľa mňa, hruď sa jej dvíhala, ryšavé vlasy mala prilepené k spotenému čelu.
Vnútri mňa už prsteň nebol. Nebol ani na stole, ani na zemi.
Zdvihla som trasúcu sa ruku. Na mojom pravom ukazováku sa pod kožou ligotala jemná, zlatá línia, ktorá pulzovala v presnom rytme Anovho srdca. Pozrela som na Martinu. Na jej zápästí žiarila tá istá zlatá stopa, spojená s jej žilou. A keď sa An prevalil na chrbát, uvidel na svojej hrudi, priamo nad srdcom, zlatistý kruh vpísaný do kože.
„Už nie je prsteň,“ zašepkal An a pozrel na svoje dlane.
„Už sme to my,“ povedala Martina a prvýkrát som v jej hlase nepočula pýchu, ale pokorný úžas, kým sa natiahla a položila ruku na moje brucho.
Zobudila som sa so zlatou čiarou pulzujúcou pod kožou a s Anovou hlavou na mojom bruchu. Martina ležala na vedľajšom ležadle, stále nahá, ryšavé vlasy rozhádzané po bielej plachte. Prvé slnko sa predieralo cez sklenenú stenu a dopadalo na hladinu bazéna, ktorá sa trblietala ako roztavené zlato.
„Dobre ste si oddýchli?" ozval sa hlas zhora.
Babička stála na vrchole schodiska, v ruke hrnček s parou, a pozerala na nás s úsmevom, ktorý vedel viac, než hovoril.
„Raňajky budú o desať minút," povedala. „Oblečte sa a príďte hore. Potom vám niečo ukážem."
Raňajky voňali po čerstvom chlebe, masle a mede. Babička stála pri sporáku a piekla palacinky, ktoré kládla na kopu na tanier uprostred stola. Pes Gumák sedel pod stolom a čakal, ktorý kúsok mu spadne.
Jedli sme väčšinou ticho. An si namáčal palacinku do medu a pozeral z okna na sad, ktorý Martina v noci vytvorila. Stromy stáli v rannej hmle, ťažké od ovocia, a potôčik zurčal popri ceste k altánku.
„Ten sad," povedala babička a dojedla posledný kúsok. „Neuveriteľné. Starý otec ho zasadil pred piatimi rokmi, ale nikdy sa mu nedarilo. Vždy hovoril, že zem pod naším domom je prekliata. Možno len čakala na správnych ľudí."
Vstala, utrela si ruky do zástery a pozrela na nás.
„Poďte za mnou," povedala. „Je čas, aby ste videli celý obraz."
Viedla nás chodbou okolo kuchyne, k starým dreveným schodom do pivnice. Ale namiesto toho, aby zišla dolu, zastala pri stene medzi dvoma skriňami. Položila dlaň na jedno z tmavých polí v drevenom obložení a stlačila. Ozvalo sa tiché cvaknutie a celá časť steny sa pootočila dovnútra.
„Toto," povedala babička a vošla do tmavého otvoru, „nikto nevidel tridsať rokov."
Zapálila lampáš, ktorý visel hneď pri vchode, a jeho žlté svetlo ožiarilo malú komoru pod schodmi. Steny boli holé, tehlové, sčernené vekom. V rohu stála masívna dubová skriňa, taká stará, že jej drevo bolo takmer čierne a kľučka z mosadze zelená od patiny.
Babička otvorila skriňu. Vnútri boli len dve police. Na hornej ležala biela plachta, starostlivo zložená, na spodnej drevená krabička veľkosti topánky. Babička ju vzala do rúk, odniesla na stolík uprostred komory a položila ju tam. Pohladila vrchnák, akoby to bola tvár starého priateľa.
„Toto mi starý otec dal v deň, keď zomrel," povedala. „Povedal mi, že to mám otvoriť, až keď príde niekto, kto prsteň pochopí. Nie niekto, kto ho chce. Niekto, kto si ho zaslúži."
Otvorila vrchnák.
Vnútri, na tmavomodrom zamate, ležali tri prstene. Každý z nich bol iný, ale všetky niesli ten istý znak, jemnú, zlatú linku, ktorá sa vinula okolo kameňa ako had. Kameň prvého bol tmavočervený, takmer čierny, s vnútorným žiarom, ktorý pulzoval ako srdce. Kameň druhého bol priezračný ako voda, s drobnými zlatými iskrami plávajúcimi vo vnútri. Tretí kameň bol strieborný, s odleskom, ktorý pripomínal mesačné svetlo na hladine jazera.
„Tri prstene," povedala babička. „Vznikli v tú noc, keď ste dokončili rituál. Prvý prsteň sa rozpadol na tri časti, z ktorých každá niesla kus jeho mágie. A každá z tých častí sa spojila s energiou toho, kto ju prijal."
Pozrela na mňa, na Martinu, na An.
„Tento patrí tebe, Lenka," povedala a podala mi prsteň s tmavočerveným kameňom. „Krv a vôľa. Tvoja sila je v spojení s telom a túžbou. Keď ho nosíš, cítiš všetko, čo cíti tvoj partner, ako keby to bolo tvoje vlastné."
Zdvihla prsteň s priezračným kameňom a podala ho Martine.
„Tento je pre teba, Martina. Voda a pohyb. Tvoja sila je v premene a zmene. Môžeš meniť formu, priestor, telo, aj to, čo sa zdá byť pevné ako kameň. Ale pamätaj, čo som ti povedala. Sila nie je zadarmo."
Ostala posledný prsteň. Babička ho chvíľu držala v dlani a potom ho podala Anovi.
„A tento je pre teba, chlapče," povedala. „Striebro a ticho. Tvoja sila je v podriadení a dôvere. Dokážeš sa stať tým, čím ťa chcú mať, bez straty seba. To je vzácnejšie, než si myslíš."
An vzal prsteň. Strieborný kameň sa mu rozžiaril v dlani teplým svetlom, ktoré sa mu rozlialo po zápästí a zmizlo pod kožou.
„Nasaďte si ich," povedala babička. „A držte sa za ruky."
Nasadili sme si prstene. Okamžite som cítila, ako sa niť medzi nami, ktorá bola doteraz tenká ako pavučina, stala hrubou ako lano. Cítila som Martinin tep v svojom zápästí a Anovo dýchanie v svojom hrdle. Cítila som ich oboch, ako keby boli súčasťou môjho tela.
Babička sa na nás pozrela, dlho a pokojne. Potom zavrela krabičku, vložila ju späť do skrine a zavrela dvere.
„Teraz ste spojení," povedala. „Prstene vám to pripomenú, keď zabudnete. Ale to, čo ste dokázali v tú noc, nemôže žiadny z nich vrátiť. To už nosíte v sebe."
Vyšli sme z komory do kuchyne, kde na stole ešte stáli taniere od raňajok. Slnko medzitým vystúpilo vyššie a dopadalo na drevenú podlahu v dlhých, teplých pruhoch. Gumák sa zobudil, pretiahol sa a prišiel k Anovi, ktorému strčil nos do dlane.
„Tak," povedala babička a oprela sa o rám dverí. „Čo budete robiť s troma prsteňmi, ktoré môžu všetko?"
Martina sa na mňa pozrela. Jej tvár bola pokojná, ale v očiach jej tancovalo svetlo, ktoré som poznala príliš dobre.
„Najprv," povedala pomaly, „sa naučíme, ako ich používať. Spolu."
Babička sa na nás ešte chvíľu pozerala, ruky založené na hrudi, a v kútikoch pier jej tancoval úsmev, ktorý som nikdy predtým nevidela. Nebol to úsmev starej ženy, ktorá má za sebou život. Bolo to niečo mladšie, dravé, ako keď sa pes postaví na nohy, keď zacítil korisť.
„Je ešte jedna vec," povedala ticho. „Niečo, čo ti starý otec nikdy nepovedal. Ani mne. Zistila som to až po jeho smrti."
Siahla do vrecka zástery a vytiahla malý, ošúchaný papier, zložený na štyri časti. Na povrchu bola len jedna veta, napísaná atramentom, ktorý vybledol do hnedej.
Keď sa prstene spoja, zem sa otvorí. Keď sa srdcia spoja, nebo odpovie.
„To je všetko," povedala babička a vrátila papier do vrecka. „Nikdy som to nepochopila. Možno to pochopíte vy."
Martina si nenápadne pozrela na svoj priezračný prsteň. An na svoj strieborný. Ja na svoj, ktorý pulzoval tmavočerveným svetlom.
„Ako sa to prejaví?" spýtal sa An.
Babička pokrčila plecami. „Neviem. Ale myslím, že večer sa to dozviete."
Tajomný úsmev sa jej vrátil, o čosi širší. Potom sa otočila a začala umývať riad, akoby sa nič nestalo.
Zvyšok dňa sme strávili vonku. Martina skúšala svoj prsteň na sade, nechávala kvety rozkvitnúť a zvädnuť podľa nálady. An sedel na lavičke, otáčal svoj strieborný kameň v prstoch a pozoroval ju bez slov. Ja som ležala v tráve, s rukami pod hlavou, a cez novú hrubú niť som cítila každý jej dotyk s každým okvetným lístkom. Všetci sme boli prepojení, ale teraz to bolo iné. Častejšie. Hlbšie.
Keď slnko kleslo za horizont a vzduch ochladol, babička zavolala večeru. Jedli sme v tichu, ktoré nebolo nepríjemné, a potom nám prikázala ísť hore.
„Oddýchnite si," povedala z kuchyne, keď sme stúpali po schodoch. „Zajtra bude dlhý deň."
Podkrovie sa od noci, keď sme ho prestavali, zmenilo na priestrannú izbu s tromi posteľami, krbom a oknami do záhrady. Slnko už zapadlo a izbu osvetľovali len sviečky, ktoré babička rozmiestnila po parapetoch. Teplé svetlo tancovalo po drevených trámoch a po bielych perinách.
Martina si sadla na okraj postele a pozrela na svoje čierne šortky, ktoré ešte stále mala na sebe.
„Tak," povedala a poklepala si po stehne. „An. Si tam ešte?"
Cez niť prišla vlna. Teplá, ospalá, prítomná.
„Počuje," povedala som. „Stále ťa cíti."
„Ako dlho ho tam mám?"
„Celý deň. Od obchodu."
Martina sa zasmiala a začala si šortky vyzliekať, pomaly, vedome. Čierna lycra sa jej zošmykla z bokov a odhalila bielu čipku, ktorá sa jej pritláčala k rozkroku. An. An, ktorý celý deň cítil každý jej krok, každé sadnutie, každý pohyb, ktorý si neuvedomovala.
„Tak poď von," povedala a stiahla mu šortky cez kolená. Čipka sa odlepila od jej kože s jemným, mokrým zvukom a An bol zrazu v mojej ruke, mäkký, teplý, živý.
Pozrela som naňho. Na látku, ktorá bola kedysi mužom. Na bielu čipku, ktorá dýchala.
„Cítiš sa dobre?" spýtala som sa.
Vlna. Áno.
Martina sa natiahla po prsteň na nočnom stolíku a otočila ním.
An stál v kúte izby, nahý, s mokrými vlasmi od potu, ktorý sa na ňom usadil celý deň. Pozrel na nás, na svoje ruky, na kožu, ktorá mu zase patrila.
„Si späť," povedala som.
„Som," povedal a jeho hlas bol zachrípnutý, akoby ho celý deň nepoužil. „Cítim sa zvláštne."
„Ako?"
„Ako keby som bol stále tam. Stále v nej." Pozrel na Martinu. „Cítim ťa. Stále. Aj keď nie som v tebe."
Martina stíchla. Pozrela na svoj priezračný prsteň a potom na môj, ktorý pulzoval v tme.
„Ja ťa tiež cítim," povedala pomaly. „Všetkých vás. Ako keby ste boli vo mne."
Sadla som si vedľa nej a chytila ju za ruku. An si kľakol pred nás, na zem, a položil hlavu na Martinino koleno. Cítila som cez niť jeho únavu a zároveň pokoj, ktorý tam predtým nebol.
„Babička povedala, že sa to dozvieme večer," povedala som ticho. „Čo sa stane, keď sa prstene spoja."
„Možno sa to práve deje," povedala Martina a pozrela na mňa. „Možno toto je to, čo tým myslela."
Cez okno prišiel závan vetra, ktorý rozhýbal plamene sviečok. V tom závanu som začula niečo, čo nebolo slovo. Bolo to ako šepot, prichádzajúci z diaľky, z miesta, ktoré sme ešte nepoznali.
An zdvihol hlavu. Martina stuhla.
„Počuli ste to?" spýtal sa.
„Počula," povedala som.
Zo záhrady, spoza sadu, ktorý Martina vytvorila, prichádzal ten šepot. Bol čoraz hlasnejší, čoraz jasnejší, až sa zmenil na hlas, ktorý nebol babičkin a nebol ani náš.
Otvor sa, Lenka. Všetci traja. Otvorte sa.
Martina vstala. An vstal. Ja som zostala sedieť, s prsteňom, ktorý mi pulzoval na prste, a s pocitom, že sa chystá niečo, na čo nás babička celý večer pripravovala.
„Poďme," povedala Martina a natiahla ruku ku mne.
Vyšli sme dolu tichými schodmi, cez kuchyňu, kde babička sedela pri stole s hrnčekom čaju. Pozrela na nás, keď sme prechádzali okolo, a na tvári mala ten istý tajomný úsmev.
„Už ste to počuli?" spýtala sa.
„Počuli," povedala som.
„Tak choďte. Je to tam."
Nevedela som, čo je tam, ale kráčala som. Martina po mojej ľavej strane, An po pravej, a naše tri prstene svietili v tme ako tri malé hviezdy. Prešli sme cez sad, ktorý Martina vytvorila, okolo altánku, okolo potôčika, až k miestu, kde sa zem zdvihla do malého kopčeka, ktorý tam predtým nebol.
V strede kopčeka ležal kameň. Veľký, sivý, pokrytý machom. A na jeho povrchu boli vyryté tri kruhy, ktoré sa v strede pretínali.
Nasadili sme si prstene. Martina mi chytila ruku, An mi chytil druhú. Postavili sme sa do kruhu, ktorý tvorili ryhy v kameni.
Prstene sa rozžiarili. Cítila som, ako sa zem pod nami otvára, pomaly, ako ústa, ktoré sa uvoľňujú. Zvnútra stúpalo teplo, ktoré nebolo horúce, a svetlo, ktoré nebolo ostré. A v tom svetle som videla, čo babička Mala na mysli, keď povedala, že to pochopíme.
Nebolo to miesto. Nebola to vec. Bola to možnosť. Možnosť byť viac ako traja. Možnosť byť jedným telom, ktoré sa môže rozprestrieť do troch, do desiatich, do tisíca.
„Čo to je?" zašepkal An.
„To je to, čo prstene dokážu," povedala som. „Keď sa spoja."
Martina sa pozrela na mňa. Jej oči boli tmavé od svetla, ktoré vychádzalo zo zeme.
„Chceš to skúsiť?" spýtala sa.
„Chcem."
A otočili sme prstene spolu, v rovnakom okamihu, a zem sa otvorila dokorán.
Zem sa pod nami zachvela, ale nie ako tajomná brána do iného sveta. Skôr ako keď sused spustí sekačku na trávu.
Z otvoru v kameni nevystúpilo žiadne božské svetlo, žiadna prastará sila. Len jemný vánok, ktorý voňal po prachu a starej levanduli. A z hĺbky sa ozvalo tiché, unavené zavŕzganie, ako keď sa otvárajú dvere starej skrine.
Naklonila som sa. Vnútri, na dne plytkej jamy, ležala hrdzavá plechová škatuľa od sušienok s obrázkom rozkvitnutých ruží.
„To je celé?" povedala Martina a nakopla škatuľu. „Čakala som draka, nie dedičstvo po krstnej."
An si kľakol a otvoril vrchnák. Vo vnútri, na vlnitej podložke, ležal zrolovaný pergamen a malý medený kľúčik.
„List," povedal a rozvinul ho. „Od tvojho starého otca."
Vzala som si ho do rúk. Písmo bolo drobné, starostlivé, s miernym sklonom doprava.
Milá Lenka.
Ak toto čítaš, znamená to, že si našla kameň s tromi kruhmi, a že prstene sa spojili. Babička ti o mne rozprávala príbehy, niektoré pravdivé, niektoré prifarbené. Toto je jediný, ktorý som ti nemohol povedať naživo.
Prsteň, ktorý nosíš, nie je dedičstvo. Je to skúška. Skúška toho, či dokážeš použiť moc bez toho, aby ťa zničila. A podľa toho, že si tu, si ju zvládla.
Kľúčik otvára truhlicu v pivnici, za starým vínnym sudom. Nie je v nej nič nebezpečné. Je tam len to, čo som vám chcel nechať, aby ste si to užili.
Uži si to, dievča moje. Život je krátky a prstene ešte kratšie.
Starý otec
Martina sa zasmiala. Nie posmešne, skôr s úľavou. „Tvoj starý otec bol frajer."
„Bol," povedala som a zložila list. „A zrejme aj veľký vtipkár."
Kľúčik mi cvakol v dlani. Pozrela som naňho, na pergamen, na tri prstene, ktoré nám pulzovali na prstoch. Nič sa neotvorilo, žiadna zem, žiadne nebo. Len stará škatuľa od sušienok a odkaz od mŕtveho muža, ktorý nám chcel pripomenúť, že mágia má byť aj zábava.
„Poďme," povedala som a otočila sa k domu. „Idem zistiť, čo nám dedko zanechal."
Pivnica voňala ako každá dedinská pivnica. Vlhko, zem, staré jablká. Martina držala baterku z mobilu a An kráčal za nami, ruky vo vreckách, ostražitý. Za starým vínnym sudom, presne ako list hovoril, stála dubová truhlica. Nie veľká, taká, do akej sa zmestí poklad alebo dve.
Kľúčik zapadol do zámky s jemným cvaknutím. Zdvihla som vrchnák.
Vnútri, na vrstve slamy, ležali tri veci. Kožený zápisník s vyblednutým nápisom, malá papierová škatuľka a fľaša slivovice, ktorej obsah sa trblietal v slabom svetle baterky.
Martina schmatla fľašu. „Toto je môj druh dedičstva."
An zdvihol zápisník. „Denník?"
„Tvoj starý otec si písal denník?" spýtala sa Martina a otvorila fľašu. „O prsteni?"
„Vyzerá to tak."
Sadli sme si na kamennú podlahu, oproti truhlici. Martina si odpila zo slivovice, skrivila tvár a podala mi ju. Ja som si odpila tiež. Bola ostrá, pálila v hrdle a zohriala žalúdok. An si vzal zápisník a začal listovať.
„Je to písané rukou," povedal. „Dátumy. Záznamy." Otočil pár strán. „Tu je niečo o premenách. O tom, ako prsteň reaguje na náladu. Na to, čo cítiš, keď ho používaš."
„Čítaj nahlas," povedala Martina a natiahla sa po škatuľku.
An sa odkašľal.
„Desiateho mája. Premenil som Lízu na šálku na čaj. Držala sa v nej celé popoludnie a vraj to nebolo také zlé. Večer som ju vrátil. Smiala sa. Povedala, že si nabudúce želá striebornú lyžičku."
Martina sa zasmiala. „Líza? Je to tvoja babička?"
„Babka," povedala som. „Volá sa Líza. Ale všetci jej hovoria babička."
Martina otvorila škatuľku. Vo vnútri, na bavlnenej podložke, ležal pár zlatých náušníc. Malé, okrúhle, s jemným rytím, ktoré pripomínalo prstene.
„Tieto," povedala a zdvihla ich k svetlu. „Sú ako tie naše."
An sa pozrel. „Možno sú od neho."
Martina si ich nasadila. Kovy cinkli, jemne, takmer nepočuteľne, a na moment sa jej tvár zmenila. Nie výrazom, ale svetlom. Na sekundu jej oči chytili odlesk, ktorý nebol od baterky.
„Cítiš niečo?" spýtala som sa.
„Nie," povedala a pokrútila hlavou. „Iba studené." Sňala ich a vrátila do škatule. „Necháme ich tu."
An zalistoval ďalej. „Tu je záznam o troch prsteňoch. Píše: Prsteň sa nedá rozbiť. Môže sa len rozdeliť. Keď sa tri srdcia spoja, kameň pukne a každé srdce si vezme svoj diel. Potom sú navždy spojené, či už chcú, alebo nie."
„A my sme to spravili," povedala Martina. „Tri srdcia. Tri prstene."
„Vyzerá to tak."
Odmlčala som sa. Slivovica mi kolovala v žilách, jemná, teplá. Pozrela som na An, na Martinu, na tri prstene, ktoré nám žiarili na prstoch. Nebolo to temné. Nebolo to osudové. Bolo to, ako keď dostaneš darček, ktorý si nečakal, a zistíš, že je presne ten, ktorý si chcel.
„Takže," povedala som a postavila sa. „Čo s tým spravíme?"
Martina sa uškŕňala. „Myslím, že dedko by bol rád, keby sme tú slivovicu doili."
„Doili?"
„Vypili."
Zasmiala som sa a vzala fľašu. „Fajn. Ale najprv mi ukáž, čo tvoje náušnice vedia."
Martina zdvihla obočie. „Náušnice? Nič nevedia. Sú len náušnice."
„A prsteň bol len prsteň, kým si ho nenasadila."
Martina na mňa pozrela. Chvíľu mlčala. Potom si náušnice nasadila znova, pomaly, a zavrela oči.
Nič sa nestalo. Aspoň nie na prvý pohľad. Ale cez niť, cez to hrubé lano medzi nami, prišiel jemný závan niečoho nového. Nie slovo. Skôr nálada. Pichľavá, zvedavá, hravá.
„Cítim ťa," povedala som. „V náušniciach."
Martina otvorila oči. „Cítiš? Ja nič."
„Možno to nefunguje na teba. Možno na mňa." Natiahla som ruku. „Daj mi ich."
Sňala ich a podala mi ich. Vložila som si ich do dlaní. Kov bol chladný, hladký, a na moment mi pripomenul prsteň, keď som ho držala prvýkrát. Potom som si ich nasadila.
Svet sa mierne naklonil. Nie veľa, len tak, aby som si všimla, že podlaha už nie je rovná. Cez prstene na mojich rukách a cez náušnice v ušiach prešla vlna, ktorá mi rozohriala líca.
„Lenka?" povedal An. „Si v poriadku?"
„Som," povedala som a pozrela na Martinu. „Ale vidím ťa inak."
„Ako?"
„Ako ťa vidí dedko. Ako ťa vidí babička. Ako ťa vidí niekto, kto ťa má rád bez podmienok."
Martina stíchla. An sa na mňa pozrel, akoby čakal, že poviem niečo viac. Nechcela som. Bolo to príliš čerstvé, príliš zvláštne, príliš ako otvárať dvere, ktoré mali zostať zavreté.
Sňala som náušnice a vrátila ich Martine. „Schovajme ich. Nech si ich nechá babička. Sú jej."
Martina ich vzala a vložila do škatuľky. „Fajn." Pozrela na fľašu. „Ale slivovicu si nechávame."
Vyšli sme z pivnice do večerného vzduchu. Slnko už dávno zapadlo, obloha bola posiata hviezdami a zo sadu, ktorý Martina vytvorila, sa niesla vôňa zrelých jabĺk. Babička sedela na verande s hrnčekom čaju a pozerala na nás.
„Našli ste, čo ste hľadali?" spýtala sa.
„Našli," povedala som. „Denník. Náušnice. Slivovicu."
„Slivovicu?" Babička sa zasmiala. „To vám nechal? No, vždy hovoril, že najlepšie dedičstvo je také, ktoré sa dá vypiť."
Sadli sme si k nej na verandu. Martina položila fľašu na stolík a babička si ju obzrela.
„Túto značku poznám," povedala. „Z roku, keď sme sa vzali. Starý otec ju kúpil na oslavu a nikdy ju neotvoril. Vraj čakal na správnu príležitosť."
„A aká je správna príležitosť?" spýtal sa An.
Babička na nás pozrela. Tri prstene, tri tváre, jedna noc, ktorá zmenila všetko. Usmiala sa.
„Táto," povedala a naliala do pohárikov. „Na nové začiatky."
Pili sme. Slivovica pálila, ale bola dobrá, sladká, s dozvukom po starom dreve. Babička sa oprela do kresla a pozrela na hviezdy.
„Starý otec mi raz povedal," začala ticho, „že najväčšia mágia nie je v prsteni. Je v tom, čo s ním dokážeš vytvoriť. Nie premeny, nie kúzla. Vzťahy. Priateľstvá. Láska. To, čo zostane, keď sa prsteň rozpadne."
Martina sa na mňa pozrela. An sa na mňa pozrel. A ja som cítila cez niť všetko, čo sme si nepovedali, ale čo sme cítili.
„Takže," povedala som a zdvihla pohár. „Na nás."
„Na nás," povedali spolu.
Poháre cinkli. Slivovica tiekla do krku a hviezdy svietili nad nami, tiché, ľahostajné, krásne. V diaľke, za sadom, som počula, ako sa otvorili dvere domu a niekto vošiel dnu. Ale keď som sa otočila, nikto tam nebol.
Martina si to všimla. „Počuješ to?"
„Počujem."
„A vidíš to?"
„Vidím."
An sa na nás pozrel. „Čo?"
„Nič," povedala som a usmiala sa. „Len staré tiene, ktoré sa hýbu."
Babička položila prázdny pohárik na stôl s hlasným klopnutím. Pozrela sa na nás troch, akoby sme boli len deti hrajúce sa na piesku, a prísne ukázala prstom na stôl.
„Dosť bolo filozofovania o hviezdach a starých časoch,“ povedala sucho babička. „Prstene máte na rukách, ale ešte stále spia. Každý z vás ho musí poctivo prebudiť, aby spoznal váš dych.“
Otočila sa ku mne a kývla bradou. „Začni ty, Lenka. Daj doňho svoju krvavú vôľu. Sústreď sa na kameň a otoč ho presne o pol otáčky doprava.“
Zadívala som sa na tmavočervený kameň na svojom ukazováku. Zavrela som oči a predstavila si pulz v žilách, ten žeravý oheň zo sklepa. Pomaly som prsteň pootočila.
Kameň sa okamžite rozžeravil a pod kožou mi preletel horúci blesk. Vzduch okolo mojej dlane zašumel a drevená doska stola pod mojím prstom začala mäknúť ako rozohriaty vosk. Cítila som, ako sa mi roztiahli zreničky. Vôňa dreva a slivovice bola zrazu desaťkrát ostrejšia.
„Dobre,“ prikývla babička. „Krv a vôľa sú hore. Teraz ty, ryšavka.“
Martina sa usmiala tým svojím dravým, drzým spôsobom. Pozrela na priezračný kameň, oblízala si pery a bez váhania ním trhla.
Okamžite sa zdvihol prudký poryv chladného vetra, hoci noc bola dovtedy úplne bezveterná. Z pohárika na stole vyšplechla kvapka alkoholu a vzniesla sa do vzduchu. Martina mávla prstom a kvapka sa roztiahla do tenkej plochej čepele z tekutiny, ktorá sa točila ako miniatúrna cirkulárka, kým ju nerozprskla o stôl. Martina sa ticho zasmiala.
„Voda a pohyb počúvajú,“ zhodnotila babička bez pohnutia brvou. „Teraz chlapec. Ukáž, či tvoje striebro len nehrdzavie.“
An sa nadýchol. Pozrel sa na mňa, potom na Martinu, a napokon položil prsty na strieborný kameň. Keď ním otočil, nevyšlo žiadne svetlo ani vietor.
Okolo neho sa rozlialo absolútne, mrazivé ticho. Zvuk svrčkov v záhrade v sekunde zmĺkol. Cítila som cez našu hrubú niť, ako sa Anova myseľ roztiahla do priestoru, mäkká, prispôsobivá a pripravená pohltiť čokoľvek, čo do nej vložíme. Po dvoch sekundách ticho ustúpilo a nočné zvuky sa vrátili.
„Výborne,“ povedala babička a siahla po drevenej škatuľke, ktorú sme pred chvíľou položili medzi fľašu a poháre. Otvorila vrchnák a vybrala obe zlaté náušnice.
Podržala ich vo svetle lampáša. Jemné ryhy na zlate vrhali drobné tiene na jej vráskavé dlane.
„Teraz počúvajte veľmi pozorne,“ povedala babička a hlas jej zvážnel. „Tieto ozdoby nie sú na parádu do kostola. Starý otec ich ukul pre mňa, keď sme boli mladí a nenásytní. Slúžia ako bezohľadný zosilňovač emócií a sexuality, ak ich nosí jedna jediná osoba. Každý dotyk ťa roztrhá rozkošou a každá túžba ťa prinúti kľačať na kolenách.“
Martina natiahla ruku, no babička ju klepla po prstoch.
„Ešte som neskončila,“ zavrčala stará žena. „To pravé kúzlo nastane, keď si ich rozdelíte. Keď si dajú dvaja ľudia po jednej náušnici, ich telá si okamžite prehodia vedomie. Tvoja duša vletí do cudzieho mäsa a jeho mäso začne ovládať tvoj mozog. Všetko, čo ten druhý cíti, každé svrbenie, každú kvapku vlhka či bolesť, prežiješ ty sama v jeho koži.“
Babička sa uškrnula a položila jednu náušnicu pred Martinu a druhú predo mňa.
„Pôvodne som myslela, že sa pobavíte vy dve dievčatá,“ podotkla babička s iskrou v oku. „Nech si vyskúšate, aké to je byť tou druhou, kým chlapec bude len čumieť.“
Martina sa naklonila dopredu a siahla po svojom kuse. „To znie viac než zaujímavo. Chcem vidieť, ako sa budeš tváriť, Lenka, keď ti budem z tvojho vlastného tela rozkazovať.“
Nečakala som. Zdvihla som svoju náušnicu z dreva. Kov bol studený, no v okamihu, keď som si ho pretlačila cez dierku v pravom uchu a zacvakla poistku, ma v hlave pichlo ostré, elektrizujúce teplo. V podbrušku mi okamžite zašklbalo, akoby mi do pošvy niekto vrazil prst namočený v mentole a ohni. Moja vlastná šťava sa drala von, nohy sa mi samovoľne zovreli k sebe.
Martina sa natiahla po druhú náušnicu ležiacu na stole. Zdvihla ju do výšky očí a víťazoslávne sa na mňa pozrela.
V tom momente sa spoza nás vymrštila ruka.
An bol rýchly ako blesk. Schmatol náušnicu priamo z Martininých prstov skôr, než stihla zareagovať.
„Čo do pekla robíš?“ vykríkla Martina a vyskočila zo stoličky.
An neodpovedal. Bez jediného slova si pritlačil zlatý krúžok k ušnému lalôčiku a prudko ho pretlačil cez starú dierku, ktorú mal z puberty. Zámok hlasno cvakol.
V tej sekunde svet prestal dávať zmysel.
Necítila som bolesť, ale obrovský, násilný podtlak, akoby mi niekto vrazil hadicu do hrdla a vysal celú moju podstatu von z lebky. Moje zorné pole sa roztočilo v divokej špirále zlatej a červenej farby. Vzduch mi zmizol z pľúc. Moje vlastné telo sa predo mnou zrazu zmenšilo, prepadlo sa do tmy a ja som narazila do niečoho úplne iného, ťažkého a cudzieho.
Zalapala som po dychu.
Ten dych bol hlboký, chrapľavý a hrubý. Otvorila som oči a pozrela som sa dopredu.
Chapter excerpt truncated at the edge.