Chapter 5: The Tether's Echo
Dopadli sme na terasu a krídla sa mi zložili s tichým šuchotom peria. Martina na nás čakala s prsteňom zdvihnutým proti slnku. Zlato v ňom už nežiarilo, ako inokedy. Bolo ostré, hlbšie, ako voda, ktorá čaká na ponorenie.
„Martina?" povedala som.
Niť sa napäla medzi nami, tvrdá, nepružná, akoby sa chcela prerezať. Ružový psík pri jej nohách zastonal a z jeho hrdla sa vyvalilo nízke zavrčanie, ktoré som od neho ešte nepočula.
„Koho si to povedala?" spýtala som sa.
Martina pomaly sklopila ruku. V očiach mala tieň, ktorý som nepoznala.
„Nepovedala som nič," odpovedala. „Prsteň povedal."
Vzduch zhustol a zapáchal ozónom a slnko sa nad terasou rozštiepilo.
Martina sa postavila a prsteň jej na prste zažiaril ostro, ako nôž proti slnku. „Krídla," povedala pokojne. „Odovzdaj mi ich."
Pozrela som na ňu. An stál vedľa mňa, jeho ruka v mojej, a cez niť som cítila, že to nie je žiadna hra. Prsteň sa jej otočil na prste, pomaly, a vzduch sa okolo mňa stiahol ako päsť.
Bolest to nebola. Skôr tlak, ktorý mi stiekol po chrbte, a perie sa mi začalo sypať z pliec. Krídla sa mi zložili, scvrkli, a potom sa rozplynuli, ako para, ktorá zmizne z rozpáleného skla. Zostal po nich len tichý šuchot a prázdnota medzi lopatkami, ktorá ma štípala.
„Prečo?" spýtala som sa.
Martina kľakla. Ružový psík pri jej nohách stíchol, uši mal priložené dozadu. Z dlane jej vyskočil obojok, čierny, z lesklej kože, so striebornou sponou, na ktorej žiaril záblesk zlata. Malý tieň, ktorý som cez niť cítila, živo pulzoval.
„Pretože prsteň necháva na veciach svoje tiene," povedala. „Toto je prvý. Vytvoril som ho pre psa."
An sa naklonil. „Čo s ním?“
„Keď ho pripnem psíkovi, budem počuť jeho hlas. Veci, ktoré si myslí. Len ja. Alebo ten, kto mu ho pripol."
Zdvihla obojok k slnku a tieň na spone sa pohol, akoby dýchal.
„A ak si ho nasadí človek?" spýtal sa An.
„Premení sa na psa," povedala Martina. „Okamžite. A pes nemá ruky."
Zavrela dlaň. Obojok jej zmizol v päste a ona sa postavila, s pohľadom, ktorý som nepoznala. Nie prísny. Nie zlý. Rozhodnutý.
„Nasadím ho na firemnej párty," povedala. „Prvému, kto urobí nejakú hlúposť. A počkám, kým nepochopí, čo znamená dôverovať."
Pozrela na mňa. Niť medzi nami bola napätá, ale jej hlas ostal tichý.
„Chcem, aby si pri tom stála. A aby si mu ho zložila, keď ťa o to požiada."
An sa zasmial, ale ten smiech nemal jas. „Na mňa to neskúšaš. Ja som ju omylom premenil na camisole. Ja nosím prsteň dvadsať minút a už niečo pokazím. To by sa mi na krku hneď niečo stalo."
„Práve preto," povedala som. „Ty si sa učil. Ja som už bola dildo. Ja som bola guličky. Ja som bola všetko. Viem, čo to je, keď ťa niekto nosí."
„A čo ak sa ti tam niečo stane? Čo ak ťa neviem vrátiť?"
Martina sa oprela o zábradlie a sledovala nás s úsmevom, ktorý nič neprezrádzal. Prsteň jej žiaril na prste a ružový psík sedel pri jej nohách, s obojkom voľne prehodeným cez dlaň.
„Dohodnite sa," povedala. „Kým vy dvaja sa škriepite, ja si stihnem dať kávu."
An sa otočil ku mne. „Prečo ty?"
„Lebo ju poznám," povedala som. „Keď sa rozhodne, že to vysvetlíš sám, nevysvetlíš. Ja som už bola na jej mieste. Ja viem, kedy povedať dosť."
„A čo ak ty to nezvládneš?"
„Nezvládnem len to, čo mi nedovolí."
Martina si odkašľala. Zdvihla som obojok z jej dlane, skôr než som stihla premýšľať. Koža mi v ruke stuhla, strieborná spona žiarila a tieň v nej dýchal. An otvoril ústa, ale ja som sa už sklonila a položila si obojok na krk. Cvak.
Spona sa zavrela a ticho v hlave bolo také husté, že som ho cítila na jazyku.
Prvá vec, ktorá sa zmenila, nebolo telo. Bol to zvuk. Vietor na zábradlí sa rozpadol na tri vrstvy. Kávovar za sklom ešte stále fnukal. A pod tým všetkým niečo nové, tiché svrbenie v kove, ako keby terasa dýchala.
„Lenka?" Anov hlas prišel zďaleka, hoci stál meter odo mňa. „Prečo toľko mlčíš?"
Nechcela som odpovedať. V krku mi sedela koža a tá koža bola teraz moja.
Teplo prišlo od spony. Rozlialo sa mi po hrdle, pozdĺž chrbtice, do stehien. Nebolelo to. Bolo to ako vosk, ktorý sa topí, len vosk bolo moje telo.
Kĺby mi popraskali. Nie nahlas. V hlave, v ušiach, v hlave plnej vody. Čeľusť mi vybehla dopredu. Zuby sa mi predĺžili, pery sa stiahli do kože, jazyk sa skrátil a stvrdol.
Pozrela som na ruky. Prsty mi zliezali, kĺby sa poskladali inak, nechty tvrdli. Potom z rúk boli labky. Malé, teplé, s vankúšikmi, ktoré som cítila ako kožu na koži.
Dole rástol chvost. Nie je to príjemný pocit. Je to ako keď ti niekto ťahá kosť z tela, pomaly, a potom to nechá tak, lebo to tam patrí.
Srsť mi prišla naraz. Miliardy malých ihličiek, ktoré sa predierali cez kožu, jedna za druhou, dokým sa celé telo nerozvlní. Nechcela som sa škrabať. Chcela som sa trieť o betón, o zábradlie, o niekoho.
„Martina," povedala som. Vyšlo zo mňa zavrčanie. Nie slovo.
Martina sa ani nepohla. Stála pri zábradlí a prsteň jej žiaril. Nepočula som ju ušami. Cez obojok mi sedel jej hlas priamo v hlave, tichý a blízky, akoby mi ho niekto šepkal zvnútra.
„Cítiš to ešte ako ja?" spýtala sa.
Rozumela som slovám. Nedržali tvar. Pes v mojej hlave vedel, čo znamenajú. Ja som len cítila, kde ma to štípe.
Odpovedala som zavrčaním, ktoré nebolo ani áno, ani nie.
Svet mi stmavol. Farby zliezli, mesto pod nami stratilo červenú aj modrú. Ostali tvary a vône. Anov pot po soli a po sprche. Martinina dlaň po kove a po káve. Terasa po daždi, hoci nepršalo. Betón po dažďovkách, čo sa predierali medzi dlaždicami.
An stál nado mnou a ja som videla, ako mu tvár zbledla. Videl ma. Vedel, čo sa deje, ale stále tam bol. Cez niť som cítila, že nechce odísť. To ma držalo na zemi viac než labky.
Chcela som mu povedať, že som v poriadku. Z hrdla mi vyšlo zavytie, tenké, piskľavé. An sa zohol a položil mi dlaň na hlavu. „Nech to nechceš," povedal.
Aj ona to vedela. Cez obojok cítila moje myšlienky, jednu za druhou, a ja som cítila, ako jej tie myšlienky robia dobre. Nechcela som myslieť. Myslela som.
Potom tu bol on.
Ružový psík sedel pri Martininých nohách. Srsť mal ešte vlhkú od rosy. Vstal.
Uši sa mu postavili a niečo sa mu v očiach preložilo. Predtým tam bol strach. Teraz tam bol hlad. Spoznal ma. Alebo nespoznal, len cítil, že zo mňa ide niečo, čo predtým nešlo, a to niečo ho ťahalo za nohy.
Obchádzal ma pomaly, s nosom pri zemi. Chvost som mala stiahnutý a v tom chvoste sa mi ozývalo teplo, ktoré nebolo moje.
„Nechaj ho," povedala Martina. „Pozeraj."
An sa pohol. „Martina, ona je..."
„Ona je pes, ktorý nosí obojok." Prsteň sa jej otočil na prste. „A on je pes, ktorý bol mužom. Ten muž chcel presne to, čo teraz vidí. Len nemal odvahu."
An zatvoril ústa.
Nos mi vbehol do zadku. Bol vlhký a teplý a ňuchal ma ako knihu, ktorú otvára po prvýkrát. Neodtiahla som sa. Pes vo mne chcel stáť a nechať sa čítať.
Jazyk mi prešiel po chrbte. Raz, dvakrát. Špičkou mi zavadil o miesto, kde som predtým mala piču, a teraz som tam mala niečo iné, ale cítila som to rovnako. Teplo sa mi rozlialo do stehien. Vlhko sa nedalo skryť.
„Vidíš to?" povedala Martina k Anovi. „Vidíš, ako sa mu to roztvára?"
An nič nepovedal. Cez niť som cítila, že sa mu rozbúchalo srdce. Nie odporom.
Psík sa zdvihol na zadné nohy. Predné mi položil na chrbát a zadkom ma pritlačil k zemi. Bol ťažší, než vyzeral. Pod ružovou srsťou mal svaly a tie svaly boli také teplé, že cez kožu prestupovali do mňa.
Jeho kokot vyliezol z pošvy. Bol červený a mokrý, tenký na špičke a hrubší pri koreni, a ja som ho cítila, ako sa mi dotkol chrbta, keď sa mu postavil.
Zavrčala som. Nebol to strach.
„Chceš, aby som ho odvolala?" spýtala sa Martina.
Pokrútila som hlavou. Hlava mi nešla dobre, ale toto mi šlo.
Psík sa pohol. Nie rýchlo. Pomaly, ako sa niekto učí, čo má robiť. Prvý tlak nebol nič, len teplo na teple. Potom sa to posunulo a do mňa vošlo to predlhé, špicaté telo, roztiahlo mi kožu zvnútra a ja som cítila každý centimeter.
Bolelo to. Bolo to iné než muž. Netlačilo to jedným smerom. Rozťahovalo to dookola, naplno, a v mojich útrobách to sedelo ako dlaň, ktorá chytila celé vnútro.
Zavzdychala som a ten vzdych bol štekot.
Potom začal. Pomaly, krátkymi krokmi, ako sa psy šukajú, keď chcú, aby to bolo dlhé. Zadné nohy mu búchali do mojich stehien, telo sa mu na mne zdvihlo a spadlo, zdvihlo a spadlo, a mne sa od toho rozlievalo teplo do chrbta, do labiek, do chvosta, ktorý som mu podávala.
Pri každom pohybe sa mi v hlave prelial jej hlas. Cez obojok som ju počula, nie slová, len pulz. Rozbúchaný, teplý, spokojný.
Aj ona to cítila. Nevedela to necítiť.
„Martina," povedal An ticho. „Prosím ťa."
„Čo prosíš?"
„Nechcem sa na to pozerať sám."
Martina sa zasmiala. Potom som ju počula, ako sa posunula po dlažbe, a zem vedľa mňa sa zachvela, keď si kľakla.
„Tak sa nepozeraj sám," povedala. „Poď bližšie."
An si kľakol. Cítila som ho vedľa seba, vlasy, kožu, pach, ktorý som poznala lepšie než svoj. Pritisla som sa mu k nohám, ako mi to telo dovolilo, a on mi položil ruku na chrbát. Držal ma, keď ma pes tĺkol, a v tom držaní nebol odpor.
Chcela som mu povedať, že to bolí. Vyšlo zo mňa kňučanie.
„Viem," povedal a stisol mi srsť v prstoch. „Viem."
Pes sa rozmáchol. Boky sa mu rozbehli, už nie pomaly, ale rytmom, ktorý mi šiel až po rebrá. Cítila som, ako mi jeho uzlik narastá pri koreni, ako sa mi vzpína vnútri, ako ma napĺňa do takej miery, že som nedokázala rozlíšiť, kde končím ja a kde začína on.
Prišla vlna. Nie jedna. Celý chrbát sa mi scvrkol a ja som vyvrcholila psím orgazmom, ktorý nemal stred. Rozliezol sa všade, do labiek, do zubov, do chvosta, a cez obojok sa prelial do Martiny, ktorá vedľa mňa vzdychla a prstami sa chytila za koleno.
An to videl. Cez niť to cítil tiež. Tvrdosť mu tlačila do nohavíc a on sa za to nenávidel.
Potom sa pes zasekol.
Uzlik mi napuchol vnútri, veľký, tvrdý, a pritisol ma k zemi svojou váhou. Jeho kokot trčal vo mne a nedal sa vytiahnuť. Ležali sme spojení, ja na studených dlaždiciach, on na mne, dýchajúci, s jazykom na mojej šiji.
„Na," povedala Martina a bola mi nad hlavou.
Zdvihla vodítko a podala ho Anovi.
An ho držal v ruke a nevedel, čo s ním. „Čo s tým?"
„Drž ho," povedala Martina. „Dnes ho držíš ty. A kým tá potvora nemá uzlík v sebe, nikam sa nepohnete. Ty ani ona."
An sa na mňa pozrel. Ja som na neho pozrela mokrými očami a cítila som, ako sa vo mne uzlik ešte nafukuje. Nemohla som vstať. Nemohla som nič. Len stáť prilepená k zemi a cítiť, ako ma napĺňa.
Martina odišla naboso po skle dovnútra. Dvere za ňou cvakli.
Zostali sme na terase. An s vodítkom v ruke, ja s psom na chrbte a s obojkom, ktorý mi ticho dýchal na hrdle.
Cez sponu som cítila, ako sa mi v hlave ozvala ešte raz. Nie hlasom. Obrázkom. Videla ma. Videla ma, ako ležím, s kokotom v sebe, a v duchu sa mi točila jedna jediná myšlienka, ktorú som pred ňou nedokázala skryť.
Zajtra sa ta spýta, či chcem ešte.
Uzlik začal mäknúť. Pes sa nado mnou pohol, raz, dvakrát, pomaly, a keď sa konečne vytiahol, niečo teplé mi stieklo po stehnách na kameň. Zadok sa mi zložil k zemi a ja som zvestila nos do dlážky.
An sa zohol a zdvihol vodítko z betónu. Nepodal ho Martininým smerom. Omotal si ho okolo zápästia, raz, dvakrát, a zostal tak kľačať. „Zostaneme tu," povedal. „Tak dlho, ako chceš."
uzlik mi ešte tŕpel vnútri, mäkký a teplý, keď sa pes so zavrčaním odtiahol. Sadol si o dva kroky ďalej, jazyk mu visel z papule, a pozeral na mňa tými ružovými očami, ktoré už neboli ani zďaleka také prázdne ako ráno. An sedel vedľa mňa. Vodítko mal omotané okolo zápästia a prsty vo vlasoch, strnisko, ktoré mi vyrástlo na krku.
Dvere cvakli.
Martina vyšla naboso, so šálkou v ruke, a postavila sa nám nad hlavy. Dlho sa na nás pozerala. Nie s výsmechom. Skôr tak, ako sa pozerá na vec, ktorú práve zložila a ešte nevie, či ju má rozložiť.
„Na," povedala a kľakla si. „Pohni hlavou."
Sklonila sa a prsty jej prešli po spone na mojom hrdle. Kov cvakol. Obojok sa uvoľnil a ona ho zdvihla, ešte teplý od mojej kože, a položila mi ho do dlane.
„Vráť sa," povedala. „Čakáme."
Neviem, či to bola myšlienka, alebo len to, že spona prestala tlačiť. Teplo mi stieklo po chrbte ako voda a ja som cítila, ako sa mi srsť sťahuje do kože. Kosť, ktorá mi rástla do chvosta, sa mi vtiahla naspäť do tela. Čeľusť mi popraskala, zuby sa skrátili, pery sa mi rozlepili z kože na mäso. Ležala som na terase, nahá, spotená, s kolenami rozťahanými na dlaždiciach, a dlažba mi bola zrazu studená pod holou kožou.
An mi hodil svoje tričko. Chytila som ho, skôr než som si uvedomila, že mám zase prsty, a vtiahla som si ho cez hlavu. Látka voňala ním a betónom.
Martina držala obojok v ruke a otáčala ho proti slnku. Strieborná spona chytala svetlo.
„Funguje," povedala. „Celý čas funguje. Človek na psa, pes na človeka, všetko cez jednu sponu."
An sa postavil a oprášil si kolená. „Tak ho zahoď."
„Zahodím," povedala Martina. „Ale najprv ho chceš vyskúšať ty."
An zastal. Pozrel na mňa, potom na ňu, a ja som cez niť cítila, ako sa mu v hrudi niečo rozťahuje. Nie strach. Nie odpor. Niečo, čo sa podobalo otázke.
„Prečo An?" spýtala som sa.
Martina mi podala obojok. Koža bola ešte teplá od môjho krku.
„Lebo ty si vedela, čo robíš. On nevie. A chcem vedieť, čo urobí pes, ktorý celý život nosil prsteň, keď mu prsteň nasadí krk."
An zobral obojok z mojej ruky. Ťažký, tmavý, so striebornou sponou, ktorá mu ticho pulzovala v dlani. Pozrel na ňu.
„Čo ak to nezvládnem?"
„Potom ti ho zložím," povedala som. „Preto som tu."
An zavrel oči. Potom si obojok nasadil. Cvak.
Zmenil sa rýchlejšie než ja. Možno preto, že čakal. Možno preto, že mu telo rozumelo skôr ako hlave. Kĺby mu popraskali, chrbát sa mu vyklenul, ruky sa mu zložili na labky a ja som videla, ako mu z chrbta rastie sivý chvost. Srsť mu vyliezla tmavá, popolavá, s bielymi fľakmi na labkách. Za pár sekúnd stál na terase pes.
Nie malý. Vyšší než ružový psík, užší, s ušami, ktoré mu stáli ako trojuholníky. Pozeral na mňa žltými očami a v tých očiach bolo viac An, než som čakala.
„An?" povedala som.
Pes pozrel. Potom sa otočil k psíkovi.
Ružový psík sa zdvihol. Uši dozadu, chvost medzi nohami, ale zdvihol sa. Obaja obišli kruh. Nos k nosu. Potom ružový psík Aveol chvost a An ho oblízal cez papuľu. Raz, dvakrát. Krátko, ako keď sa psy zdravia.
Martina si sadla na okraj zábradlia a prsteň jej žiaril.
„Počkáme," povedala. „Kým sa vráti. A potom si povieme, čo to znamená."
An sa zastavil o dva kroky odo mňa. Sadol si na betón, s jazykom visiacim z papule, a pozeral na mesto pod nami. Za chvíľu si ľahol. Hlavu položil na labky. A čakal.
Ja som čakala s ním.
An ležal na betóne a ja som videla, ako sa mu chvost mierne dvíha pri každom mojom pohybe. Sedela som pri ňom, s tričkom na kolenách, a cítila som cez niť, že v ňom nie je nepokoj. Bolo tam niečo iné, tiché, čakanie, ktoré sa podobalo dýchaniu.
Ružový psík ležal o tri kroky ďalej a pozoroval nás žltými očami. Uši mal napoly priložené, ale nie hrubo. Skôr tak, ako keď niekto počúva cudzí rozhovor a nechce vyrušiť.
Martina si došla pre druhú kávu a vrátila sa s ňou na zábradlie. Prsteň jej svietil na prste a ja som si prvýkrát všimla, že tieň, ktorý vrhá, nie je kruh. Je to ovál, pretiahnutý, ako oči, ktoré sa pozerajú z iného miesta.
„Koľko ešte?" spýtala som sa.
„Kým sa nevráti."
„A čo ak sa nevráti?"
Martina sa usmiala. Nie zle. Unavene. „Vráti sa. On je jediný z nás, ktorý vie, kedy prestať."
An sa zdvihol. Pes, sivý, s dlhými nohami, sa postavil a striasol sa od hlavy po chvost. Potom sa otočil ku mne a položil mi hlavu na koleno. Teplý ňufák mi dýchal na stehno a ja som mu rukou prešla po ušiach. Mala som tam srsť. Mala som tam chlpy, ktoré mi zostali medzi prstami, a cítila som v nich jeho pulz.
„Martina," povedala som. „On sa nechce vrátiť."
Martina sklopila šálku. „A ty si si istá, že to nie je len tvoj pocit?"
„Mám niť. Viem, čo cíti."
„Tak sa ho spýtaj."
Pozrela som na psa. An sa na mňa pozrel žltými očami a v tých očiach bolo viac, než som vedela prečítať. Nevedela som sa ho spýtať. Nemal slová.
Ale cez niť to prišlo samo. Obrázok, nie hlas. Terasa, slnko, a potom obojok. Ležal na betóne, čierny, a pes ho oblizoval, jemne, ako keď sa čistí rana.
„On chce vedieť," povedala som pomaly, „čí je."
Martina zoskočila zo zábradlia. Kľakla si pred An a položila mu ruky na hlavu. Prsteň sa jej dotkol jeho čela, jemne, a An zavrel oči.
„Tvoj," povedala. „Ten obojok je tvoj. Navždy. Nemusíš si ho nasadzovať. Nemusíš ho nosiť. Ale je tvoj. Rozumieš?"
An vydýchol. Nie zavrčanie, nie štekot. Vydýchnutie, ktoré som cez niť počula ako slovo.
Áno.
Potom sa to stalo rýchlejšie než predtým. Srsť sa mu stiahla do kože, chvost sa vtiahol, kĺby mu popraskali a on ležal na terase nahý, spotený, s rukami rozťahanými na dlaždiciach. Oči mal zavreté. Dýchal, akoby bežal.
Martina mu podala svoju šálku. Vzal si ju, napil sa a vrátil jej ju bez slova.
Potom sa postavil.
Obojok ležal na betóne medzi nami. Čierny, so striebornou sponou, ktorá ticho pulzovala. An sa zohol a zdvihol ho. Držal ho v dlani a pozeral naň dlho, veľmi dlho.
„Čo s ním spravíš?" spýtala som sa.
An zavrel dlaň. „Nechám si ho."
Martina si sadla späť na zábradlie a prsteň jej zažiaril. „A na čo?"
„Na pamiatku." An si ho omotal okolo zápästia, voľne, ako náramok. Koža sa mu dotkla kože a ja som cez niť cítila, ako sa mu niečo upokojilo. Nie strach. Nie otázka. Niečo, čo sa usadilo na mieste.
„Na to, že som vedel, čo som držal, a nechal som to ísť."
Martina naňho pozrela. Dlho, pokojne, a ja som cez niť cítila, ako sa jej myseľ zastavila. Nie v pohybe. V tichu, ktoré nebolo jej.
„Dobre," povedala. „Potom ti poviem, čo prsteň povedal."
Vzduch zhustol. Nie postupne. Okamžite, ako keď sa zatvorí dvere. Ozón, ktorý som cítila predtým, sa vrátil a sadol mi na jazyk, ostrý, kovový.
„Nepovedal nič," povedala som. „Ty si povedala, že povedal."
Martina zdvihla ruku. Prsteň jej na prste zažiaril proti slnku, ale svetlo, ktoré z neho išlo, nebolo zlaté. Bolo to niečo iné, hlbšie, ako voda v studni, ktorá čaká na ponorenie. A v tom svetle som videla, že tieň, ktorý vrhá, nie je ovál. Je to meno.
Nie také, ktoré sa dá prečítať. Také, ktoré sa dá počuť, keď sa zatvoria oči.
„Prsteň mi ukázal," povedala Martina pomaly, „že naše puto nie je len medzi nami tromi."
„Medzi kým?"
„Nepovedal to."
Ružový psík sa zdvihol. Uši sa mu postavili a z hrdla sa mu vyvalilo zavrčanie, hlboké, nepríjemné, aké som od neho ešte nepočula. Pozeral na zábradlie. Na miesto, kde Martina sedela.
Pozrela som sa tým smerom.
Nikto tam nebol. Ale tieň na dlaždiciach nebol tieňom zábradlia. Bol dlhší, útlejší, a pohyboval sa, hoci vietor stál.
„Martina," povedala som a hlas sa mi zachvel. „Čo je to?"
Martina zoskočila na zem. Prsteň jej zhasol, ale tieň zostal. Stála pred ním, s ružovým psíkom pri nohách, ktorý vrčal na prázdno, a An si omotal obojok pevnejšie okolo zápästia.
„Prsteň mi povedal," povedala Martina, „že naše puto sa prehĺbilo. A že to, čo sme spravili, nie je koniec. Je to začiatok."
„Začiatok čoho?"
„Niečoho, čo nemá meno." Pozrela na tieň. „Ešte nie."
Tieň sa pohol. Nie s vetrom. Sám, pomaly, ako keď sa niekto naťahuje po dlhom spánku. A v tom pohybe som cez niť cítila niečo, čo som nepoznala. Nie Martininu myseľ. Nie Anovu. Niečo tretie, čo sa dívalo z tieňa na nás.
Ružový psík zavrčal hlbšie a sklonil hlavu.
„Čo to chce?" spýtal sa An.
„Neviem," povedala Martina. „Ale viem, že to nie je prvýkrát, čo sa pozerá."
Pozrela na mňa. Prsteň jej na prste zažiaril, pomalé, ostré zlato, a ja som v ňom videla odraz svojej vlastnej tváre. Nie takej, aká som bola. Tú, ktorá som sa stala, keď som ležala na betóne s obojkom na krku.
„Tieň prišiel s tebou," povedala Martina. „S obojkom. S tým, čo si bola, keď si ho nosila. A teraz je tu."
„A čo s ním?"
Martina sa otočila k tieňu a prsteň jej zhasol.
„Počkáme. Až sa predstaví."
Tieň na dlaždiciach sa zastavil. Potom sa pohol, pomaly, a ja som videla, ako sa z neho dvíha hlava, útla, dlhá, s ušami, ktoré som nikdy nevidela. Nie pes. Nie človek. Niečo medzi tým, čo čakalo.
Ružový psík stíchol. Sadol si a chvost mu omotal okolo labiek, so strachom, ktorý som cez niť cítila ako studenú vodu.
„Martina," povedala som. „Čo keď to nie je tieň?"
„Čo to je?"
„To je ozvena." Pozrela som na ňu. „ozvena toho, čo sme spravili. A čaká, kým ju niekto neosloví."
Martina dlho mlčala. Potom zdvihla ruku a prsteň jej zažiaril.
„Tak ju oslovím."
Zdvihla som ruku a prsteň jej na prste zažiaril. Vzduch bol hustý a tieň sa dvíhal z dlaždíc, útly, dlhý, s tými zvláštnymi ušami. Ružový psík vrčal a srsť mu stála dupkom.
„Stoj,“ povedala som.
Martina zastala. Pozrela na mňa cez rameno a prsteň jej zhasol.
„Čo?“ spýtala sa.
„Toto je strašidelné a mne sa to nepáči.“
An sa zasmial, prvýkrát za dlhú dobu, tým svojím uvoľneným smiechom, ktorý som mala rada. „Ja som si myslel, že som jediný, kto to chce povedať.“
„Nie si.“ Otočila som sa k tieňu a zložila si ruky v bok. „Počúvaj, neviem, čo si zač, či si ozvena, tieň, alebo niekoho vzdialený príbuzný, ale môžeš nám to, prosím ťa, povedať normálne? Lebo to čakanie, kým sa predstavíš, mi pripadá ako zlý film a ja som na to príliš hladná.“
Tieň sa zastavil. Uši, ktoré som nikdy nevidela, sa sklopili a z dlaždíc sa ozvalo tiché, prekvapené ticho. Potom sa tieň začal meniť. Nie pomaly, ako predtým. Rýchlo, trhane, ako keď sa niekto spamätáva z dlhého spánku. Vzduch sa roztrhol a na betóne pred nami stál muž.
Nejaký muž. Asi štyridsiatnik, v huňatom svetri, ktorý mu bol o dve čísla väčší, s okuliarmi na špičke nosa. Pozrel na nás, na terasu, na mesto pod nami, a potom sa rozosmial. Nie desivo. Úprimne, srdečne, ako keď niekto dostane dlho očakávaný vtip.
„Prepáčte,“ povedal a utrel si oči. „Ja som sa musel tak trochu predviesť. To tieňové divadlo, to robím vždy, keď som prvýkrát. Ale vy ste to pokazili.“ Pokrútil hlavou. „Zvyčajne sa ľudia boja. To je polovica zábavy.“
Martina naňho pozrela. „Kto si?“
„Meno nemám. Teda mám, ale nie také, čo sa dá vysloviť. Ale môžete mi hovoriť Striebro.“ Natiahol ruku. „Som tieň prsteňa. Jeho staršia, menej okúzľujúca polovička. Ten, čo sa stará o to, aby sa všetko, čo prsteň spraví, niekde nezapichlo.“
An si zložil obojok zo zápästia a držal ho v ruke. „A čo chceš od nás?“
„Nič.“ Striebro si sadol na okraj zábradlia, úplne v pohode, ako keby tam býval. „Prišiel som sa pozrieť. Ten obojok, to bola moja práca. Robím tiene. Človek na psa, to je jedna vec. Ale tieň, čo zostane po premene, to je moja parketa. Kto by chcel, aby sa po každej zmene motal po svete nejaký duch, však?“
„Takže si upratovač,“ povedala som.
„Upratovač je také silné slovo. Povedzme, že koordinátor následkov.“ Zasmial sa vlastnému vtipu. „Ale vy ste ma predvolali. Posledná premena bola taká silná, že sa tieň nevedel vrátiť sám. Tak som tu.“
Martina si sadla na zábradlie oproti nemu. „A čo to znamená pre nás?“
„Nič strašidelné. Sľubujem.“ Striebro si zložil okuliare a vyleštil si ich o sveter. „Len to, že keď budete prsteň používať, budem pri tom aj ja. Ticho, v pozadí. A keď niekto zostane premenený príliš dlho, prídem sa pozrieť, či sa všetko vráti do poriadku. To je celé.“
An si obojok omotal okolo zápästia. „A čo keď sa niekto nechce vrátiť?“
Striebro sa naňho usmial, prvýkrát bez humoru. „To ešte nestalo. Ale keď sa stane, prídem presvedčiť. Mám na to prostriedky. Nie temné. Presvedčivé. Čokoláda, napríklad. Kto odolá čokoláde?“
Zasmiala som sa. Neviem prečo, ale uverila som mu. Možno preto, že sveter mal naozaj huňatý a okuliare špinavé. Možno preto, že tieň, ktorý pred chvíľou vyzeral ako zlý sen, sa teraz podobal na učiteľa matematiky na dôchodku.
„Dobre,“ povedala Martina. „Tak vitaj. Si prijatý do partie.“
„Vďaka. Začnem hneď.“ Striebro zoskočil zo zábradlia, oprášil si nohavice a pozrel na ružového psíka. „Tento tu má tieň, čo mu ešte visí za chvostom. Môžem?“
Martina kývla. Striebro kľakol pred psíka, chytil ho za hlavu a niečo mu zašepkal do ucha. Psík zavrtel chvostom, oblizol mu tvár a Striebro sa postavil s mokrou lícnou kosťou.
„Hotovo. Čistý, ako nový.“ Zdvihol obočie. „A keď sme pri tom, máte niečo na jedenie? Tými dverami vonia káva už dvadsať minút a ja nemám rád, keď káva vychladne.“
Martina sa zasmiala, úprimne, a ja som cez niť cítila, ako sa jej napätie púšťa ako voda. „Poďme dovnútra. Uvarím čerstvú.“
„A ja som hladná,“ povedala som. „Vážne. To premenenie na psa mi vycvičilo chuť do jedla.“
An si ma vzal okolo pliec a pritiahol ma k sebe. „Ja tiež. Ale najprv mi povedz, či si v poriadku. Naozaj.“
„Som. Len mám pocit, že mám v zuboch srsť.“
„To prejde.“ Pobozkal ma do vlasov. „A keby neprešlo, Striebro nám predstaví nejakého svojho kamaráta na čistenie jazyka.“
„Na to nepotrebujem kamaráta,“ povedala som a chytila ho za ruku. „Na to mám teba.“
Vošli sme dovnútra. Martina už bola pri kávovare, s prsteňom na prste, ktorý teraz svietil jemnejšie, teplejšie, ako keď sa niekto usmeje. Striebro sedel za kuchynským stolom, s nohami prekríženými, a ružový psík mu položil hlavu na koleno. Vyzeralo to, ako keby tu žil odjakživa.
Martina podala Striebru šálku. Vzal si ju, odpil, a zatvoril oči. „Dobrá. Naozaj dobrá. To vám oplatím. Mám v zásobe pár vecí, čo prsteň nevie.“ Otvoril oči a usmial sa. „Čo tak malá ukážka?“
„Aká ukážka?“ spýtala som sa.
Striebro položil šálku. Pozrel na Ana a potom na mňa. „Vidíte ten obojok, čo má na zápästí? Ten, čo si nechal na pamiatku?“
An zdvihol ruku. „Tento?“
„Ten.“ Striebro kývol prstom a obojok sa Anovi sám rozopol a skĺzol mu do dlane. „Vieš, čo ešte vie? Okrem toho, že robí z ľudí psov?“
„Čo?“
„Vie aj to, aby sa pes vrátil do ľudskej podoby, aj keď ho ten, čo ho premenil, nestihne odvolať. Samo od seba. Po určitom čase. Aby sa nikto nestratil v srsti natrvalo.“ Zdvihol obočie. „Dá sa to nastaviť. Ja ti ukážem ako. Ak chceš.“
An pozrel na obojok v dlani. Potom na mňa a potom na Martina. „A čo by som z toho mal?“
„To, že keď si ho nabudúce nasadíš, nebudeš sa musieť báť, že v tom zostaneš. Budeš vedieť, že sa vrátiš. To je všetko.“ Striebro si odpil. „Moc bez strachu. To je to, čo si predsa chcel, nie?“
An sa usmial, pomaly, a ja som cez niť cítila, ako sa mu niečo uvoľnilo v hrudi. „Ukáž mi to.“
Striebro mu vzal obojok z ruky. Otočil ho sponou k svetlu a niečo na nej pohladil. Zlato na spone sa zalesklo, nie ostro, ale teplejšie, ako keď sa voda upokojí. Podal mu ho späť.
„Hotovo. Teraz to skús. Nasaď si ho. A vráť sa o chvíľu, keď budeš chcieť.“
An si obojok nasadil na krk. Cvak. A zmenil sa. Nie na psa, nie tentoraz. Na malú, chlpatú, sivú mačku, ktorá sedela na kuchynskej linke a zamrkala na mňa žltými očami.
„Ty si ho premenil na mačku?!“ vykríkla som.
„Mal som si vybrať psa? Vážne?“ Striebro si odpil kávy. „To by bolo také predvídateľné. Mačka je lepšia. Jej sa lepšie spí na klávesnici.“
Mačka An sa natiahla na linke, zamrnčala, a potom sa zasa zmenila späť na Ana, nahého, spoteného, s obojkom na krku, ktorý sa mu sám rozopol a spadol mu do dlane. Sedel na linke, smial sa, a cez niť som cítila, že to nie je úľava. Je to radosť. Čistá, detská, hravá radosť.
„Ešte raz,“ povedal. „Môžem ešte raz?“
„Môžeš koľko chceš. To je celá pointa. Bez strachu sa mení aj zábava.“ Striebro dopil kávu a postavil šálku do drezu. „A teraz, ak mi dovolíte, musím ísť. Mám ešte pár tieňov, čo čakajú na upratanie. Ale vrátim sa. Máte tu dobrú kávu a ešte lepšiu spoločnosť.“
Postavil sa. Siahol do vrecka svetra a vytiahol z neho malé strieborné pierko. Položil ho na stôl pred Martina.
„To je pre teba. Keď ho položíš na jazyk, uvidíš jednu vec, ktorú prsteň neukáže. Tiene, ktoré sú ešte v pohybe. Praktické, ak chceš vedieť, či sa niekto chystá na premenu skôr, než ju spraví.“ Usmial sa. „Alebo ak chceš vedieť, čo si myslí pes, keď na teba pozerá.“
Potom sa rozplynul. Nie pomaly. Okamžite, ako para, a na stoličke zostalo len teplo a mokrá šálka.
Martina zdvihla pierko z dlažby. Otočila ho medzi prstami a zasmiala sa. „Toto si nechám. To sa ešte hodí.“
An zoskočil z linky a sňal si obojok. Dal mi ho. „Tu. Tvoj je. Navždy. Pre prípad, že by si ma chcela zmeniť a zabudnúť ma vrátiť.“
„Nezabudnem.“
„Viem. Ale teraz to môžeš spraviť bez výčitiek.“
Stála som tam s obojkom v ruke, s Anom pred sebou a s Martinou pri okne, ktorá sa usmievala. Ružový psík spal pod stolom, s nohami v povetrí, a prsteň jej na prste žiaril jemne, teplo, ako ranné slnko. Vzduch voňal kávou a čokoládou a ničím strašidelným.
„Tak,“ povedala Martina a otočila sa k nám. „Čo budeme robiť dnes? Pretože ja mám pocit, že máme celý deň voľna a prsteň, ktorý sa práve naučil byť hravý.“
An ma chytil za ruku. „Mám nápad.“
„Aký?“
„Poďme von. Na tých krídlach, čo si mi zobrala, si dnes nepoletíš. Ale môžeme ísť na trh. Na zmrzlinu. Na prechádzku. A môžeme vziať psa. A môžeme skúšať, čo všetko prsteň ešte vie. Bez strachu.“
Martina si nasadila prsteň a pozrela na mňa. „Čo na to hovoríš?“
„Hovorím,“ povedala som a zobrala ju za druhú ruku, „že dnes ideme byť šťastní. A keby sa niečo pokazilo, Striebro nás uprace.“
Zasmiali sme sa. Všetci traja. Ružový psík sa zobudil, vrtel chvostom a my sme vyšli do mesta, s prsteňom, ktorý žiaril ako úsmev, a so sľubom, že strach už nebude na programe dňa.
Vyšli sme na ulicu a slnko nás udrelo do tváre, teplé, hravé, akoby nám chcelo pripomenúť, že máme celý deň. Martina kráčala vpredu s prsteňom na prste a ružový psík jej cupital pri nohách, s jazykom visiacim z papule. An šiel vedľa mňa, s rukami vo vreckách, a ja som videla, ako sa mu na perách usadil úsmev, ktorý tam už dlho nebol.
„Kam vlastne ideme?" spýtal sa.
„Na trh. Na zmrzlinu. Na prechádzku," povedala som. „A potom niekam, kde si môžeme vyskúšať, čo prsteň ešte vie."
Martina sa otočila. „A čo tak obchod s oblečením?"
„S akým?"
„S takým, kde majú podprsenky. A plavky. Veľa plaviek."
An zastal. „Počkaj. Chceš ísť skúšať podprsenky? My traja? Ako babská jazda?"
„Presne tak," povedala som a chytila ho za ruku. „Ty si dnes jedna z nás. Budeš sa smiať, budeš krútiť hlavou a budeš mi hovoriť, či mi to pristane."
„A čo keď sa budem nudiť?"
„Nebudeš. Sľubujem."
Martina sa zasmiala a ťahala nás do bočnej ulice, kde sa za sklenenou výkladnou skriňou ligotali hodváb a čipka. Obchod volal Bella Notte, a vo vnútri to voňalo levanduľou a novým oblečením. Za pultom stála drobná žena s okuliarmi na špičke nosa, ktorá na nás pozrela, na psa, na Ana, a nevedela, čo si o nás myslieť.
„Dobrý deň," povedala Martina. „Potrebujeme kabínku. Najväčšiu, akú máte."
„Pre troch?"
„Pre troch. A pre psa."
Žena zaváhala, ale potom pokrčila plecami a ukázala na zadnú časť obchodu. Kabínka bola priestranná, so zrkadlom od podlahy po strop a s háčikmi na stene. Martina zatiahla záves a my sme sa tam vmestili všetci, s ružovým psíkom, ktorý si ľahol do rohu a začal spať.
„Tak," povedala Martina a otočila sa k regálu plnému podprseniek. „Kde začneme?"
„S niečím problematickým," povedala som. „S niečím, čo poslúchať nebude."
Martina vytiahla z regálu jemné, bledomodré camisole s tenkými ramienkami a hodila mi ho. „Toto. Skús."
Vyzliekla som si tričko a navliekla si ho cez hlavu. Hodváb mi kĺzal po koži, chladný a hladký, a ramienka sa mi hneď zošmykli z pliec. „Vidíš? Neposlúcha."
„Tak ho zaviaž."
Pokúsila som sa zaviazať ramienka na uzol, ale hodváb sa mi šmýkal medzi prstami, klzký, nepoddajný, a uzol sa mi rozväzoval skôr, než som ho stihla dotiahnuť. „Sakryš. Toto sa nedá."
An sa zasmial a oprel sa o stenu kabínky. „Vyzeráš, ako keby si bojovala s hadom."
„Pomôž mi."
„Nie. Ja sa pozerám."
Martina vytiahla ďalšiu vec, priehľadné čierne tangá s tenkými šnúrkami po bokoch, a hodila mi ich. „Skús aj tieto. Sú na šnurovanie."
Vzala som si ich. Šnúrky boli tenké, klzké, a keď som sa pokúsila ich zaviazať, kĺzali mi medzi prstami ako živé. Uzol sa mi rozviazal, šnúrka mi vyšmykla z ruky a tangá mi spadli na zem.
„Toto je nemožné," povedala som a zohla sa po ne.
„To je pointa," povedala Martina. „Niečo, čo sa nedá zaviazať. Čo stále kĺže. Čo ťa núti skúšať znova."
„A čo z toho mám?"
„Zábavu."
An si sadol na malú stoličku v rohu a pozoroval nás. „Môžem sa spýtať, prečo sme tu?"
„Lebo sme chceli babskú jazdu," povedala som a konečne sa mi podarilo zaviazať šnúrku na boku tangá, aj keď krivo. „A ty si dnes jeden z nás. Tak sa správaj."
„Správam. Počúvam, ako nadávaš na hodváb."
„To nie je nadávanie. To je konštatovanie, že hodváb je zradný materiál."
Martina vytiahla z regálu ďalšiu podprsenku, tú tentoraz čipkovanú, s tenkými ramienkami a s malými ozdobnými mašličkami. „Túto si skús. Tá je naozaj problematická."
Vzala som si ju. Čipka bola jemná, takmer priehľadná, a ramienka sa mi hneď zošmykli. Keď som sa pokúsila ich upraviť, podprsenka sa mi posunula, košíčky sa mi prevrátili a ja som stála pred zrkadlom s podprsenkou, ktorá vyzerala, ako keby ju obliekol niekto, kto nikdy predtým neobliekol podprsenku.
„No," povedal An a zakryl si ústa, „to je zaujímavé."
„Drž hubu."
„Nehovorím, že je to zlé. Hovorím, že je to zaujímavé. Umelecké."
Martina sa zasmiala a pomohla mi podprsenku otočiť. „Počkaj. Toto treba nasadiť inak. Najprv košíčky, potom ramienka, a potom to celé zaviazať."
„A čo keď to nepôjde?"
„Tak to necháme na tebe, aby si to skúsila znova."
Skúsila som to znova. A znova. A znova. Hodváb mi stále kĺzal z prstov, šnúrky sa mi rozväzovali, a An sa smial, najprv potichu, potom už vôbec nie potichu. Martina stála pri zrkadle a sledovala nás, s úsmevom, ktorý sa jej šíril od ucha k uchu.
„Vieš čo?" povedala som po chvíli a vzdala to. „Toto nie je babská jazda. Toto je mučenie hodvábom."
„To je celá pointa," povedala Martina. „Niečo, čo neposlúcha. Čo ti kĺže medzi prstami. Čo ťa núti skúšať znova a znova, až kým to nedáš."
„A čo keď to nedám?"
„Potom to skúsiš zajtra."
An vstal zo stoličky a prišiel ku mne. Vzal mi podprsenku z rúk, otočil ju, a začal mi ju nasadzovať. Jeho prsty boli isté, rýchle, a za pár sekúnd mi podprsenka sedela, ako keby ju šili priamo na mňa.
„Ako si to urobil?" spýtala som sa.
„Pozeral som sa, ako to skúšaš. A učil som sa, čo nerobiť."
Martina sa zasmiala a vytiahla z regálu ďalšiu vec. Tentoraz to boli plavky, svetloružové bikiny s tenkými šnúrkami na bokoch a s trojuholníkovými košíčkami, ktoré vyzerali, ako keby sa chceli rozpadnúť pri najmenšom dotyku.
„Tieto," povedala. „Tieto sú naozaj problematické. Šnúrkové. Neposlúchajú. Kĺžu sa medzi prstami."
Vzala som si ich. Šnúrky boli také tenké, že som ich ledva cítila medzi prstami, a keď som sa pokúsila zaviazať uzol na boku, vyšmykla sa mi a ja som musela začať odznova. „Toto sa nedá. Vážne. Toto sa nedá."
„Skús to pomalšie."
„Skúšam to pomalšie. Ono to kĺže."
An si sadol späť na stoličku a pozoroval ma. „Môžem sa spýtať, prečo si vybrala práve tie najproblematickejšie veci v celom obchode?"
„Lebo som chcela, aby sme sa zabavili. A toto je zábava."
„Toto je frustrácia."
„To je tá istá vec."
Martina si sadla na zem vedľa ružového psíka, ktorý spal, a pozerala na mňa, ako bojujem so šnúrkami. „Vieš, čo mi pripomínaš?" povedala. „Mňa, keď som prvýkrát dostala prsteň. Nevedela som, čo s ním. Všetko mi kĺzalo z rúk. Až kým som to nevzdala a nenechala to, aby sa to stalo samo."
„A čo sa stalo?"
„To, čo sa malo stať."
Konečne sa mi podarilo zaviazať uzol na jednom boku bikín. Nedržal dobre, ale držal. „Jeden hotový. Druhý ma čaká."
„A potom ešte košíčky."
„Nepripomínaj mi to."
An vstal a prišiel ku mne. „Dovoľ mi."
Vzal mi bikiny z rúk a začal mi ich zaväzovať. Jeho prsty boli isté a ja som stála pred zrkadlom, s rukami nad hlavou, a pozerala som sa, ako mi ich oblieka. „Ty si na to dobrý," povedala som.
„Mám dobrého učiteľa."
„Koho?"
„Teba. Pozeral som sa, ako to nerobiť."
Martina sa zasmiala a zdvihla sa zo zeme. „Dobre. Teraz mi ukáž, ako vyzerajú."
Otočila som sa k zrkadlu. Bikiny sedeli, ružové, tenké, s košíčkami, ktoré mi ledva zakrývali prsia, a so šnúrkami, ktoré sa mi ovíjali okolo bokov ako malé hady. Vyzerala som, ako keby som sa mala ísť kúpať do nejakého veľmi drahého mora.
„No," povedala Martina. „Tie ti pristanú."
„Naozaj?"
„Naozaj. Ale to najlepšie ešte len príde."
Vytiahla z regálu ďalšiu podprsenku, tentoraz celkom bielu, s jemnou čipkou a s tenkými ramienkami, ktoré vyzerali, ako keby sa mali každú chvíľu pretrhnúť. „Túto si skús. Tá je najproblematickejšia zo všetkých."
Vzala som si ju. Hodváb mi kĺzal po koži, čipka ma šteklila a ramienka sa mi hneď zošmykli. Skúsila som ich upraviť, ale kĺzali mi medzi prstami, nedržali, a ja som stála pred zrkadlom s podprsenkou, ktorá sa mi každú chvíľu posunula, prevrátila, zošmykla.
„Toto je nemožné," povedala som.
„Nič nie je nemožné," povedala Martina. „Len to niekedy trvá dlhšie."
„A čo keď to nikdy nedám?"
„Potom to skúsiš zajtra. A pozajtra. A potom to jedného dňa dáš a budeš vedieť, že si to dokázala."
An sa na mňa pozrel. „Chceš, aby som ti pomohol?"
„Nie. Tentoraz to chcem dať sama."
Skúsila som to znova. A znova. A znova. Šnúrky mi kĺzali medzi prstami, uzly sa mi rozväzovali, a zakaždým, keď som si myslela, že to mám, niečo sa pokazilo. Ale nevzdala som sa. A po chvíli, po dlhej chvíli, mi podprsenka sedela. Ramienka držali. Košíčky sedeli. A ja som stála pred zrkadlom a usmievala som sa.
„Hotovo," povedala som.
Martina sa na mňa pozrela a prsteň jej na prste zažiaril jemne, teplo. „Vidíš? Vedela som, že to dokážeš."
„A čo teraz?"
„Teraz?" Martina sa usmiala a pozrela na Ana, ktorý sedel na stoličke s obojkom na zápästí. „Teraz si vyskúšame niečo na teba."
An zdvihol obočie. „Na mňa?"
„Na teba. Si predsa jedna z nás, nie?"
An sa na ňu pozrel a niečo v jeho tvári sa zaostrilo, ako keď sa oko prispôsobí tme. „A čo presne si na mne chceš vyskúšať?"
Martina vstala zo stoličky a podala mu obojok späť. „To, čo sa nedá vyskúšať v zrkadle."
An si ho vzal. Kožený remeň mu visel z ruky a ja som cez niť cítila, že to nie je strach. Je to tá istá zvedavosť, ktorá ho pred chvíľou nechala stať sa mačkou na kuchynskej linke. Zdravá, hravá zvedavosť. Chlapec, ktorý vie, že sa vráti.
„Mám si ho nasadiť?" spýtal sa.
„Mám ti ho nasadiť ja?" odpovedala Martina.
An sa usmial. Potom si obojok priložil na hrdlo a nechal sponu cvaknúť. Zvuk bol tichý, kovový, a vzduch v kabínke sa zmenil. Lavanduľa z regálov zrazu voňala ostrejšie, ružový psík v rohu sa pohol, ale nespustil oči zo mňa.
An sa scvrkol.
Nie rýchlo. Tentoraz pomaly, akoby sa mu telo namáhalo rozhodnúť, čím chce byť. Ramená sa mu zúžili, koža sa mu vyhladila do lesku, prsty sa mu zliali do tenkých, bledých nitiek, ktoré sa ovili okolo seba. Za pár sekúnd ležal na zemi pred nami kus bielej čipky. Nie veľký. Vošiel by sa mi do dlane.
Martina sa zohla. Zdvihla ho dvoma prstami a otočila proti svetlu zrkadla. Biele čipkované tangá, s tenkými šnúrkami a s malým, ledva viditeľným strapčekom. Na látke nebolo nič, čo by pripomínalo muža. Ale ja som cez niť cítila jeho tep.
„Pekné," povedala Martina. „A poslušné. Žiadne ramienka, ktoré by sa šmýkali."
„To nie je fér," povedala som. „Ja som sa trápila s hodvábom pol hodiny."
„Ty si sa trápila. On sa nemusí."
Martina si sadla na stoličku a začala si vyzliekať šaty.
„Martina," povedala som, „sme v obchode."
„Sme v kabínke. Žena za pultom má okuliare na špičke nosa a číta noviny. Nič nevidí."
Šaty jej spadli na zem. Zostala v čiernej podprsenke a v nohavičkách, ktoré vyzerali, ako keby ich mala na sebe desať rokov. Zdvihla tangá z mojej dlane a natiahla si ich.
Cez niť to prišlo ako vlna. An cítil kožu jej bokov, keď sa látka šmýkala nahor. Cítil teplo, ktoré sa pod ním zbiehalo, a cítil aj to, čo sa dialo, keď mu šnúrka zapadla medzi stehná. Zavzdychal, ale nemal hlas. Vzdychol ako napätie v čipke.
Martina si sadla. Natiekla ho na seba, pritiahla šnúrky, uzlila ich na bokoch, a potom sa postavila pred zrkadlo.
„Cítiš to?" spýtala sa ma.
„Cítim."
„Cíti on to?"
Pozrela som na ňu. Na hodváb, ktorý sa jej pritisol k bokom. Na miesto, kde sa látka dotýkala kože, ktorá nebola moja.
„Viac, než si myslíš," povedala som. „Cíti, ako sa pod ním hýbeš. Ako mu šnúrka šmýka po vnútornej strane stehna."
Martina sa zasmiala. Potom si kľakla na koleno na stoličku a roztvorila sa predo mnou.
„Tak sa poď pozrieť," povedala. „Ako sa mu páči, že ho nosím."
Kabínka bola malá a ja som musela kľaknúť medzi jej nohy, aby som videla. Biela čipka sa jej tiahla od pása nadol a v strede bola tma, ktorú látka nezakrývala, len ju rozmazávala. Cez nitky som videla kožu, ktorá sa pod nimi leskla.
„An," povedala som k látke. „Počuješ ma?"
Vlna. Nie slovo. Teplo, ktoré sa rozlialo cez čipku do mojich prstov, akoby sa látka nahrnula proti mne.
„Počuje," povedala Martina. „Počuje všetko. A teraz mi urob láskavosť."
„Akú?"
„Sundaj mi ho jazykom."
Pozrela som na ňu. Na jej tvár, ktorá bola pokojná, skoro láskavá, a na jej oči, ktoré sa nehýbali. Vedela som, čo to znamená. Nešlo o mňa. Išlo o tú vec medzi jej nohami, ktorá mala uši a oči, ktoré som nemohla vidieť.
Kľakla som bližšie. Čipka mi zavadila o nos, jemná, chladná, a keď som ju jazykom prešla, bola mokrá skôr, než som sa jej dotkla. Nie od Martiny. Vlna prišla hneď, cez niť, ako odpoveď.
Prešla som po nej pomaly, od spodného okraja nahor. Látka mi klzko klzala po jazyku a ja som cítila dva tepy. Jeden Martinin, hlboký a rozvážny. Druhý Anov, rýchly, roztrasený, ako keď niekto zadržiava dych.
„Cítiš ho?" spýtala sa Martina. „Cítiš, ako sa mu to páči?"
„Cítim."
„Povedz mu to."
„An," povedala som do čipky, „toto je tvoj jazyk, ktorý cítiš. Toto je tvoje miesto."
Vlna. Silnejšia. Šnúrka sa mi pritlačila k lícu, akoby sa látka nahrnula.
Martina mi položila ruku na hlavu. Držala ma tam, ticho, a ja som pokračovala. Jazyk som vtláčala do látky, cez ňu, pod ňu, a s každým pohybom som cítila, ako sa čipka napína a uvoľňuje, ako keby dýchala. Martina začala vzdychať, ticho, medzi zubami, a bokmi sa mi posúvala vpred.
„Ešte," povedala. „Chcem ho cítiť v sebe, keď prídem."
Pritlačila sa mi celou váhou. Nos a ústa som mala zaborené v čipke a látka mi vibrovala pod jazykom, tenká, živá, mokrá. An bol všade, kam som dosiahla. Jeho tep, jeho roztrasené napätie, jeho zakliesnené ticho. Nemal hlas, ale mal niť a niť hovorila zaňho.
Potom prišla. Nie hlasno. Skoro ticho, s dlaňou na mojej hlave a s dychom, ktorý sa zlomil v polovici. Vlna sa preliala cez mňa do čipky a ja som ju cítila dvakrát, raz ako Martinin kŕč, raz ako Anov otras, ktorý cez látku tiekol do mojich úst.
Odlepila som sa. Brada mi bola mokrá a biela čipka sa leskla ako po daždi.
Martina sa narovnala a zoskočila zo stoličky. Pozrela sa na seba do zrkadla, na tangá, ktoré ešte stále držali na jej bokoch.
„No," povedala. „Tie si nechám."
„Myslíš, že ti ich predajú?"
„Nemusia. Sú moje."
Obliekla si šaty. Cez tenké tričko som videla, ako jej pod látkou zmizla biela čiara a s ňou aj An. Ostal tam, pritisnutý k jej koži, a vedela som, že ju bude cítiť celý deň. Každý krok. Každý schod. Každé sadnutie na stoličku.
An sa nevrátil. Martina ho neodvolala. Otvorila záves a vyšla z kabínky, ako keby sa nič nestalo, s prsteňom na prste a s ružovým psíkom, ktorý sa zobudil a cupital za ňou.
Stála som tam ešte chvíľu. V zrkadle som videla seba, s rozcuchanými vlasmi a s mokrou bradou, a na háčiku visiacu bledomodrú podprsenku, ktorú som sa celý čas pokúšala zaviazať. Žena za pultom zdvihla oči od novín, pozrela na Martinu, na psa, a nič nepovedala.
„Odchádzame?" spýtal sa pes. Teda An. Teda nikto, lebo nebolo komu odpovedať.
„Odchádzame," povedala Martina a chytila ma za ruku. „Máme ešte celé mesto. A ja mám na sebe kamaráta."
An cez niť zavzdychal. Cítila som to v dlani, v mieste, kde sa naše prsty dotýkali. Bol to vzdych človeka, ktorý vie, že nasledujúce hodiny strávi tam, kde ho nikto neuvidí, a napriek tomu sa nechce vrátiť.
„Martina," povedala som potichu, keď sme vychádzali na ulicu. „Necháš ho takto celý deň?"
„Prečo nie?"
„Lebo nebude môcť hovoriť."
„Nebude musieť." Usmiala sa na mňa, slnko jej padlo do vlasov a ja som videla, že je to ten istý úsmev, ktorý mala v kaviarni, keď sa opitý muž zmenil na gumového psíka. „Bude len počúvať. A to je pre neho dnes to najlepšie."
Martina zastala pred výkladom s džínsami a plavkami a pozrela na mňa cez rameno.
„Kúpim si šortky," povedala. „Tesné. Lebo ak už nosím kamaráta medzi nohami, nech ho počujem poriadne."
Cez niť som cítila, ako sa An pri slove „počujem" trochu naklonil. Nie vzlykol. Naklonil, ako keby sa niečo v ňom posunulo bližšie k povrchu.
„Počuješ to?" spýtala som sa na jej bok, do látky, ktorá nebola viditeľná, ale bola tam.
Prišla vlna. Teplá, rozhodná. A s ňou obraz, ktorý som dostala celý naraz, ako vrecko mincí. Chvíľa, keď cvakla spona obojku a vzduch sa mu zúžil na jedinú vec: chuť. Chvíľa, keď sa stal čipkou a cítil Martinin pach skôr, než sa ho dotkla, levanduľu a soľ a niečo horúce pod tým. A potom pád do rozkroku, keď si ho natiahla, to ticho, v ktorom nestál na žiadnych nohách, len visel, a jej koža ho prijala ako miesto. Dom. Nepovedala to slovami. Prišlo to tak: koža, teplo, prijatie.
„Dobre," povedala Martina a vchádzala do druhého obchodu. „Tak ho teda počujme."
Vybrala si čierne šortky z najnižšieho regála. Lycra, tenká, lesklá, veľkosť menšia, než ju nosila. Predavačka niečo zavrčala, Martina na ňu pozrela a žena sa zrazu našla zaneprázdnená.
V skúšobnej kabínke, do ktorej sme sa vmestili opäť všetci traja a pes, si Martina stiahla nohavice. Tangá, ktoré bol An, sa jej leskli na bokoch, biela čipka plná jej tepla.
„An," povedala. „Teraz ti ide šatstvo."
Potiahla za šnúrky a odviazala ich. A tu som cez niť cítila prvýkrát to pravé. Pocit, keď látka, ktorá je človek, stráca tvar, ktorý ju drží. Neprišiel strach. Prišiel závrat, krásny, ako keď sa zletiš a pustíš. Tangá sa jej zosmykli po stehnách, po kolenách, a on cítil každý centimeter jej kože, po ktorom prechádzal, ako dlhý, pomalý bozk, ktorý sa nikam neponáhľal.
„To je ono," zašepkala som. „To, čo cítiš teraz, je to, čo cítil každý, kto sa ťa dotkol."
Vlna. Silná, takmer plačlivá. Potom sa upokojila a premenila na niečo iné, hladné.
Martina si šortky natiahla po nohách. An si ich ani nevšimol, kým ich nebola na úrovni stehien. Potom prišla lycra, tesná, chladná od obchodu, a kĺzala sa po jeho čipke vonku, po stranách, a stláčala ho k nej. Cez niť prišiel zvuk, ktorý nemal slová: pocit byť zabalený dvakrát. A niekto, kto ťa stláča, nech ťa nespestrí, keď sa hýbe.
„Kráčaj," povedala Martina, keď ich mala na sebe, a otočila sa pred zrkadlom. Boky jej siahali po spodnom okraji, čipka bola pod lycria, tesne, bez vzduchu.
Prvý krok. Cez niť to prišlo ako blesk z krátkej diaľky. Lycra sa jej stiahla s bokmi a An sa poprel o ňu, zovrel, pritlačil. Šnúrky mu zapadli hlbšie do rozkroku, do miesta, ktoré nebolo v tomto tele, ale v tom, ktoré cítil cez niť ako svoje. Zavzdychal. Nie bolestivo. Inak. Utrpenie, ktoré miluješ.
Druhý krok. Tretí. Martina kráčala, široko, pomaly, a ja som stála za ňou a sledovala, ako sa jej telo a Anove telo premieňajú v jeden pohyb. On cítil jej krok ako rytmus. Cítil miesto medzi stehnami, kde sa mu koža dotýkala látky látky, vrstvu na vrstve. Cítil, keď si sadla na stoličku pred zrkadlom a šnúrka sa mu zasekla medzi pery, a to prišlo cez niť ako ticho, ktoré kríčalo.
„Cítiš to?" spýtala som sa ho. „To ticho?"
Prišla vlna. Studená a horúca naraz. Nie slovo, ale pocit, ktorý sa dá vysloviť len jedným spôsobom.
Áno.
Martina sa pozrela na mňa cez zrkadlo. „Chceš si ho vyskúšať aj ty?"
„Ako?"
„Nasaď si šortky nado mňa. Nado nás."
Pozrela som na ňu. Široká lycra stála pevne na jej bokoch, s Anom v nej, so mnou mimo. Bolo mi jasné, že tá veta má dva významy. Jeden menej slušný.
„Kadiaľ?"
„Pomaly. Posaď sa mi na kolená."
Sadla som si jej na stehno, čelom k zrkadlu, a cítila som cez látku, ako sa An pod ňou premiestňuje. Stena lycry bola mäkká a stlačená, a keď som sa pritlačila, An sa dostal medzi nás. Medzi mojou kožou a Martininou, cez dve vrstvy, v strede, tam, kde nič nie je, ale všetko je.
„Teraz ho trochu pohni," povedala Martina. „Nie tebou. Ním."
Pohla som sa. Pomaly, ako keď sa tancuje sedenie. An pod nami reagoval okamžite. Cítila som cez niť, ako sa čipka, ktorou sa stal, napína v lycry, ako sa mu tá vrstva tesní okolo, ako každý môj centimeter sa prenáša do jeho vnútra. Nebol tam. Bol všade. A cítil nás obe, ako jednu bolesť, jednu radosť, jeden zvuk, ktorý robili naše dva vydychy.
„Pomalšie," povedala Martina a položila mi ruku na kríž. „On sa ešte učí byť látka v šortkách."
„Učí sa dobre."
Pomaly som sa pohla ešte raz. Lycra sa mi zavliekla pod stehná, An sa mi usadil presne tam, kde som ho chcela, a cez niť prišla jeho reakcia: tiché, dlhé, nútené ticho človeka, ktorý drží dych, pretože mu ho nenechávajú.
Martina mi položila ústa na plece. „Teraz, keď je to tesné," zašepkala, „cíti každý ťah. Každý stlačenie. A keď sme obidve hore, cíti to, čo sa nedá popísať."
„Popíš to."
„Nemôžem. Niečo, čo nemá meno."
An prišiel na tejto vete. Cez niť to prišlo ako vlna, ktorá sa zbieha z kúska čipky, ktorá je v strede dvoch tiel, ktoré sú v šortkách, ktoré sú tesné. Nebol to hlas. Bolo to ticho, ktoré vybuchlo.
Martina vzdychla. Ja som zavzdychla. Pes v rohu zdvihol hlavu a potom si ju zasa položil, očividne zvyknutý na nás.
„Dobré," povedala Martina. „Naozaj dobré."
Postavila som sa z jej stehna. Šortky boli tesné, bolo vidno, že v nich niečo navrchu nie je rovnaké ako zvyšok, malá vlna na mieste, kde An sedel. Nikto to nevidel, ak nepozrel. My sme pozreli.
„Tak," povedala Martina a vyplatila za šortky, keď sme vyšli z kabínky. „Kúpim ich."
„Myslíš si, že ich niekto bude chcieť skúšať po nás?"
„Nie. Kúpim ich kvôli tomu, čo v nich je."
Vyšli sme na ulicu a Martina kráčala s šortkami, ktoré sa jej leskli na bokoch, s prsteňom, ktorý svietil, a s Anom v nich, ktorý nekvakol, nepovedal nič, len cítil každý krok ako božie darovanie. Cez niť som počula jeho rytmus. Neodlišoval sa od Martininho. Bol to ten istý.
„An," povedala som, keď sme prechádzali okrem fontány. „Máš to tam dobre?"
Prišla vlna. Nie slová. Vlna, ktorá znamenala niečo, čo sa dá povedať len jedným spôsobom.
Áno. Navždy.
Martina sa usmiala. „Vidíš. Nie je to len mnou. Je to nami."
Pokračovali sme v chôdzi, so psíkom, so šortkami, s Anom vo vnútri, a ja som cítila cez niť, ako on cíti svet. Mesto, ktoré bolo jeho múrom, keď bol človek, sa stalo jeho telom, keď bol látka. Každá dlažba bola jeho koža. Každý hlas bol jeho zvuk. A každý krok, ktorý Martina spravila, bol jeho rytmus, ktorý on niesol.
Na rohu ulice sa Martina zastavila.
„Ešte jedna vec," povedala. „Šortky mi budú celý deň. Ale večer ho vrátim. Sľubujem."
„Viem."
„Ale večer," pozrela na mňa, „ho vrátim do tvojej postele. Nie mojej."
Cez niť prišlo od Anu ticho, ktoré nebolo tiché. Nebolo to slovo. Bolo to rozhodnutie.
Áno. Tvoja.
Slnko namierilo na šortky, lycra sa zaleskla, a An sa pod ňou pohol, pomaly, ako keď sa niekto natiahne v spánku. Martina kráčala ďalej a my sme šli za ňou, s mestom okolo nás, s prsteňom, ktorý žiaril, a s jedným mužom, ktorý nemal telo a mal všetko.